!!Za čo trhám ruky, nohy, hlavy!!
Za reklamy!
Za blbé komenty typu: ,,Si blbá, čo to píšeš za blivajzy a ty nevieš vôbec písať." Beriem kritiku, ale len rozumnú. Blog obsahuje yaoi(boys love)
Kopírovanie. Autor tohoto blogu som JA (pri hrách spoluautory) a tak to prosím rešpektujte.
Zatiaĺ všetko, časom ma určite niečo napadne :D
Vaša Tsuky

Květen 2012

5.kapitola

29. května 2012 v 16:06 Neúprosny osud(yaoi, činné)
No tak po dlhom och a ach a po nespočetných nadávkach ktoré tu radšej nejdem prezentovať je kapitola na svete. Venujem ju Syrinox za jej trpezlivosť s mojimi otázkami. Mám ťa rada :***

Deň pri jazere

23. května 2012 v 17:04 Nič nie je tak ako to vyzerá(yaoi, finish)
Tak jo ďalšia kapitola....bez bety. Prosím chyby a to ostatné ignorujete, ďakujem. Inak tento diel venujem M-chyn :*


Ráno sa zobudím pritúlený ku Alexovi. Opatrne sa vymaním z jeho objatia a sadnem si s výhľadom na jeho tvár. Vyzerá tak kľudne a uvoľnene. Opatrne sa dotknem jeho tváre. Prstom prejdem až ku krku na čo sa zobudí. Uprie na mňa čierne oči. Rýchlo ruku stiahnem.
,,Mohol si ju tam nechať," usmeje sa na čo sčerveniem ako rajčiak.
,,Si nádherný keď si červenučký." Natiahne sa ku mne a jemne ma pobozká. Chvíľu ho nechám a odtrhnem sa od neho.
,,Nie som." Vstanem z postele a idem sa obliecť. Zavesí sa na mňa zozadu.
,,Ale si....si môj krásny červený Sar," zavrní mi do ucha. Usmejem sa.
,,No dobre." Dostanem pusu na krk a idem sa už fakt obliecť. Pridá sa ku mne aj Alex. Tajne po ňom pokukujem. Aspoň si myslím, že tajne.
,,Páčim sa ti?" opýta sa keď odvraciam zrak. Znovu som červený a otočím sa mu chrbtom. Za rameno si ma otočí späť a pobozká ma.
,,Odpovieš mi?" opýta sa nekompromisne. Zaborím tvár do jeho pleca.
,,Hej," zamumlem ticho. Pohladí ma po vlasoch.
,,To som rád. Aj ty mne." Oviniem okolo neho ruky a užívam si ranné slnečné lúče.
,,Hej vy dvaja. Poďte jesť," zaklope nám na dvere Tara.
,,Chjo, tá nevie kedy klopať," povzdychne si Alex ale pustí ma. Zídeme do malej kuchynky kde sedí Tara a napcháva sa praženicou. Pri ostatných miestach sú tiež taniere.
,,Ale si si mákla, ségra," podpichne ju Alex, keď si sadáme za stôl.
,,Aj poďakovať by si mohol," zamumle mu naspäť. Pustíme sa do jedla a ja s Alexom umyjeme taniere.
,,Nechceš sa ísť dnes okúpať ku jazeru?" opýta sa ma keď ideme späť ku domu.
,,Um, neviem plávať," poviem na pól úst.
,,Tak ťa to naučím," povie zo smiechom.
,,Css, a ja že sa nebudeš smiať," poviem na oko urazene.
,,Ale veď sa neurážaj" zasmeje sa a zhodí ma do trávi kde ma začne štekliť.
,,Ne-rob," vykoktám so smiechom.
,,Tak už nebuď urazený." Oprie si čelo o moje.
,,Tak čo? Pôjdeme?" opýta sa znovu.
,,Dobre," usmejem sa a pobozkám ho. Zvalím ho do trávy aby sme ležali oproti sebe. Bozkávame sa dosť dlho a potom sa vyberieme ku jazeru.
,,Je tu tak krásne," vydýchnem, keď uvidím tú krásu.
,,Som rád, že sa ti tu páči. Ideme sa učiť plávať??"
,,Jasne," poviem nadšene. Rýchlo sa vyzlečiem a pomaly idem do vody. Alex ma chytí a pomaly začne plávať. Okolo obeda mi to už ide, aspoň sa udržím na hladine. Doplávam ku Alexovi a pobozkám ho. Pomayl začne putovať rukami po mojom tele až ku slabinám.
,,Alex.....nie," zachrčím. Ruku hneď stiahne.
,,Prepáč," zamumle. Onedlho ma začne špliechať a ja jeho tiež. Keď zapadá slniečko vylezieme von a ľahneme si na lúku. Stále ma hryzie to čo som nespravil. Mal by som mu nejako oplatiť že ma odtiaľ dostal. Prevalím sa na neho a chtivo ho pobozkám. Rukou mu zavadím o bradavku.
,,Nemusíš..."
,,Ja viem že nie," preruším ho. ,,Ale chcem." Skloním sa ku jeho krku, kde ho chvíľu bozkávam. Zídem na bradavky ktoré potrápim jazykom a idem dole. Do úst vezmem jeho vzrušený penis a jemne ho začnem lízať. Občas použijem zúbky až ho privediem ku vrcholu. Ešte raz ho pobozkám.
,,Ďkujem...bolo to krásne." Usmejem sa a ľahnem si na neho. Pomaly mi rukami začne prechádzať po chrbátiku. Začnem vrnieť.
,,Nie si ty náhodou mačka?" opýta sa zo smiechom.
,,Možno z jednej tretiny," zasmejem sa tiž. ,,Poď, pomaly bude tma." Vstaneme a ideme domov. Cestou sa pošťuchujeme a smejeme jeden na druhom.
,,Stoj," zavelím zrazu. Alex zastane a spýtavo na mňa pozrie.
,,Niekoho cítim," zavrčím. O pól sekundy neskôr mu popred nos preletí šíp.
,,Útočia na nás?"
,,Asi hej." Rýchlo sa zmením na vlka a rozbehnem sa smerom ku domu. Do cesty sa nám však postavia vojaci.
,,Sme v háji?" opýtam sa Alexa.
,,Ste." Z davu výnde kráľ.

Pozastavené

17. května 2012 v 19:41 Nariho nový život(pozastavené)
Tak a je to. Táto kapitolovka je POZASTAVENÁ. Nehovorím, že sem nebudú pribúdať kapitoly ale momentálne som sa sekla na mŕtvom bode akže z toho nič nebude. Ostatné pokračujú tak, ako doteraz.

Bozk večnosti

15. května 2012 v 19:49 Príbehy anjelov(yaoi)
Tak tu je venované Lafix ku narodeninám :*


Počas svojho mizerného života som videl už veľa vojen a ešte viac mŕtvych. Je to veľmi pochmúrne byť anjel prevádzajúci mŕtvych. Síce sídlim v nebi, ale moje krídla sú čierne. Len vďaka tomu môžem vkročiť na miesta vrážd a vojen. Neviem, prečo práve mne prischla táto funkcia, ale snažím sa.
,,Heeej, na čo zase pozeráš?" ozve sa za mnou detský hlások. Otočím sa a uvidím Ezel, anjela nevinnosti a čistoty. Samozrejme má krídla, ale aj mačacie ušká a chvostík. Zvláštne.
,,No tak odpovieš mi, Senri?" roztomilo nafúkne líčka.
,,Ale len tak pozorujem svet. Zatiaľ nikto neumrel, takže to je dobré," usmejem sa na ňu.
,,Nie, ty nie si v poriadku a to už pár storočí," zamračí sa na mňa.
,,Kam tým mieriš?" pozriem na neho. Je pravda, že moje nervy nie sú také ako na začiatku, ale to už nie sú žiadne.
,,Pozri sa na seba. Vyzeráš, ako by si sa s niekým pobil, alebo horšie." Tento anjel toho o bitkách veľa nevie, ale nechám ho v tom, že tak vyzerám.
,,Keď povieš. Inak oznám Michalovi, že letím na zem. Idem sa trochu zregenerovať." Viem, že je to čudná dovolenka, ale mne to tam hore už lezie na nervy.
Dopadnem na rovné nohy, schovám krídla a idem ku svojmu domu. Neraz som tu musel ostať dlhšie a sledovať svoju obeť. A tak som si kúpil menší domček na samote. Otvorím dvere a ovalia ma kúdole prachu. Je vidno, že tu už dlho nikto nebol. Brrr. Zavriem za sebou a pustím sa do upratovania. Záchod a kúpeľňa sú na tom najhoršie. Toľko pavúkov pohromade som už dlho nevidel. Upratovanie my zaberie celý deň. Večer nie som ani veľmi unavený, tak idem vybiť baterky do najbližšieho podniku. Sadnem si ku baru a objednám si jednu kolu s rumom. Môj pohľad zablúdi k jednému čiernovlasému chalanovi. Pri ňom sedí partia asi piatich ďalších a jeden ho bozkáva. Ostatní sa len uškŕňajú. Ten, čo ho bozkáva, nevyzerá, že by s ním mal dobré úmysly.
,,Ten čiernovlasý je Akio a ten modrovlasý je Zen," oznámi mi barman. Tak Akio? Pekné meno. Keď odchádzajú, nepozorovane sa vydám za nimi. Akio vyzerá byť riadne pripitý, ale banda okolo neho je na tom o niečo lepšie. Vedú ho do nejakej uličky, ale on si to evidentne nevšimne. Prikrčím sa za rohom a pozorujem, čo sa bude diať.
Akio si evidentne nevšimne, kam ho zaviedli. Zo sna však precitne, keď ho ten Zen hodí o stenu a zahlási niečo v tom zmysle, že sa s ním môžu hrať. Ostatní sa uškrnú a začnú mu strhávať oblečenie. A stačilo, jeho previesť nechcem. Vbehnem do deja a dvoch od neho odtrhnem. Ostatní sa na mňa vrhnú. Ľahko ich zložím na zem a pozriem sa na toho čo ho bozkával v klube.
,,Pusti ho," zavrčím.
,,A prečo by som mal. Pcháš nos tam kam by si nemal."
,,To ja robím veľmi rád," uškrniem sa a namierim na neho zbraň. Zen si pred seba pritiahne Akia, mysliac si, že mu to pomôže. Strela z tejto zbrane zasiahne iba jeho, ale Akia nie.
Namierim na jeho plece. Akio vyvalí oči.
,,To neurobíš," povie sebaisto.
,,Ale áno." Stlačím spúšť. Akio zavrie oči zmierený so smrťou, ktorá sa nedostaví. Prestrelím Zenovi rameno, ale Akia sa strela nedotkne. Zen ho so zaskučaním pustí a poodstúpi od neho.
,,Ty bastard," zaskučí. Rozbehne sa preč a tá banda blbcov za ním. Akio na mňa vyvaľuje oči.
,,Neboj sa ma. Neublížim ti." Pomaly sa ku nemu priblížim. Vyzerá strašne unavene. Strela musela oňuchať jeho energiu a to tak, že ju z neho musela trochu vytiahnuť. Nuž, v jeho prípade to muselo byť dosť. Pomaly sa mu zatvoria oči a omdlie mi do náručia. Odnesiem ho ku sebe do bytu, kde ho uložím do postele. Sám si usteliem na gauči.

Akio:
Ráno sa zobudím v cudzej posteli. Pamätám sa, že som bol so svojím priateľom v nejakom klube a pridali sa k nám aj jeho kamaráti. Matne si pamätám, že ma ťahal niekam do nejakej uličky a výstrel. Potom som omdlel a zobudil sa až teraz.
Vyhrabem sa z postele a zistím, že mám na sebe niečie tepláky a tričko. Potichu otvorím dvere a vyjdem na chodbu. Zídem dolu schodmi a dostanem sa do veľkej obývačky. Na gauči uvidím ryšavého chalana. Kľaknem si ku nemu a opatrne sa dotknem jeho tváre. Niečo ma na ňom fascinuje. Z oparu ma vytrhnú jeho otvorené oči. Sú tak krásne čierne.
,,Ach, pre-páč," vykoktám a podstúpim od neho. Posadí sa na posteli a pozrie na mňa. Čo odo mňa chce? Možno poďakovanie, napadne mi.
,,Ja....ďakujem ti." I keď neviem, za čo mu ďakujem, lebo si poriadne nespomínam, čo sa včera stalo.
,,Nie je zač," usmeje sa. Má naozaj krásny úsmev. Nie je možné, aby niekto ako on, bol človek. Je taký krásny.
,,Ako sa vlastne voláš?" vypadne zo mňa.
,,Som Senri," odpovie mi.
,,A ty si?"
,,Akio."
,,Máš pekné meno. Si hladný, Akio?" Skôr, ako niečo poviem, mi zaškvŕka v bruchu, akoby som nejedol tri dni.
,,To beriem ako áno." Vezme ma za ruku a usadí ku stolu a začne robiť raňajky. Cítim sa trápne, keď tu len tak sedím.
,,Môžem ti nejako pomôcť?" opýtam sa. Je mi nepríjemné len tak sedieť.
,,Prestri ,prosím, stôl. Príbory sú v prvom zľava." Pozriem mu cez plece, čo varí. Keď zistím, že praženicu, vyberiem dve vidličky a pečivo. Senri na stôl položí dva taniere s praženicou. Usadíme sa za stôl a pustíme sa do raňajok. Keď dojeme, umyjem taniere.
,,Um Senri? Čo sa to stalo včera? Ja si to fakt nepamätám." Je mi trápne priznať to.
,,Myslím, že si sa pripil a tvoj nadržaný kamoš ťa chcel pretiahnuť a ja som ťa odtiaľ nejako dostal. To je všetko."
,,Aha. Tuším by som už mal ísť," nadhodím.
,,Dobre, nebudem ťa tu držať," odpovie mi. Vybehnem hore do izby, kde si na seba natiahnem svoje veci a idem preč.
,,Tak....ahoj," poviem pri dverách. Senri sa asi lúči inak ako ostatní. Príde ku mne a pobozká ma. Vyvalím oči, ale na viac sa nezmôžem.
,,Dúfam, že sa ešte uvidíme." Vystrčí ma z dverí a zatresne mi pred nosom. To čo bolo?

Senri:
Tú pusu som si odpustiť nemohol. Jednoducho ma jeho pery strašne lákali. Sadnem si na gauč a siahnem si na ne. Jeho chuť cítim stále.
Podvečer sa idem prejsť do mesta. Byť celý deň zavretý dnu mi nerobí dobre. Ako si tak kráčam po meste, uvidím Akia.... a toho jeho frajera, tuším, že sa volal Zen. Drží Akia za predlaktie a na líci sa Akiovi rysuje hnusná modrina. Niekam ho ťahá. Prídem ku ním bližšie.
,,Pusti ho," zavrčím na Zena. Zastane a otočí sa na mňa. Akia nepustí.
,,Čo chceš?" Vidím, že rameno má obviazané. Chytím Akia za plece a potiahnem ho ku sebe. Mám väčšiu silu ako on, tak si Akia ľahko pritiahnem ku sebe.
,,Daj ho späť," zavrieska na mňa Zen.
,,Nedám ti ho. Ty si niekoho ako on nezaslúžiš," zavrčím. ,,A upozorňujem ťa. Ešte raz sa ku nemu priblížiš a skončíš horšie ako s obviazaným ramenom." Akia vezmem za zápästie a ťahám ho ku sebe.
,,Nechaj ma," zavreští na mňa. Nevšímam si ho. Zatresnem za sebou dvere od domu a pritisnem ho ku dverám aby mi nemohol utiecť.
,,Nenechám ťa. Už nikdy ťa nepustím ku nemu." Pozriem mu do očí. ,,Prečo si išiel za ním?" Chvíľu je ticho.
,,Nemal som kam ísť. On bol jediný človek, čo bol ochotný ma nechať niekde bývať," zafňuká. Opriem si čelo o jeho.
,,Mal si mi to povedať. Nechal by som ťa tu."
,,Nechcel som, aby si ma ľutoval," zašepká. Pomaly sa priblížim ku jeho perám. Nechám ho, nech ma pobozká sám. Je to krásny pocit cítiť jeho pery na svojich. Vpustí ma dnu a ja konečne môžem prepliesť naše jazyky. Dokonalý pocit.
,,Môžem ti niečo ukázať?" opýtam sa. Kývne. Pomaly začnem vystierať svoje čierne krídla. Vyvalí oči.
,,Ty si anjel?" opýta sa po počiatočnom šoku.
,,Tak nejako. Som anjel Padlých," odpoviem. Opatrne sa dotkne mojich krídiel.
,,Nie sú z porcelánu," zasmejem sa.
,,Sú nádherné," vydýchne.
,,Ďakujem. Si prvý, ktorý mi to povedal."
,,Nemožné. Takú nádheru nejde prehliadnuť." Pohladím ho po tváričke.
,,Ty si nádherný," zašepkám a znovu nás spojím v bozku večnosti.

O čom to hovorím?

13. května 2012 v 15:56 Príbehy anjelov(yaoi)
Taakže. V tejto rubriek budú jednorázove poviekdy o rôznich anieloch. Tak ja letím paa

Že ja sa namáham

11. května 2012 v 16:18
Tak jo. Mama má fázu že je jej jedno čo sa so mnou deje a to zanmená, že môžem ísť na PC. Nie je to bohviečo neviek kedy jej zase rupne nerv takže to bude všeliaké. Tak ja idem makať ka prvej kapči paa.....a držte palčeky. :D

A som v háju

10. května 2012 v 15:23
Ľudia, vyskitol sa problém menom zaracha. Moja milovaná mama mi dala zaracha na PC. To jest......žiadné poviedky ani nič podobné. Neviem kedy ju to prejde takže neviem či by som to tu nemala pozastaviť. Uvidíme.....tak pa a držte palce.

Naozaj nebezpečný

8. května 2012 v 14:04 Nebezpečná láska(yaoi činné)
Venované Frux♥ a Rhey♥


Pritisnem sa ku telu vedľa seba. Neviem kto je to ale inštinktívne mu verím. Predo mnou stoja ľudia a chcú ma zabiť. Vlastne nie, nie sú to ľudia. Sú to démoni.
,,Zabite ho," zasyčí muž s temným pohľadom upreným na mňa. Ten za mnou ma stiahne za seba a vrhne sa do boja s nimi. Sú v presile a on nemá šancu. Onedlho padá na zem s dýkou v bruchu.
,,Tak nabudúce," uškrnie sa ich veliteľ a zmiznú. Až teraz mi svitne kto to predo mnou leží. Yoshimi. Môj milovaný Yoshimi. Ten ktorému som sľúbil všetko. Rozbehnem sa ku nemu a snažím sa zastaviť krvácanie.
,,Nechaj to tak. Nemá to zmysel," zachraptí a ruku mu dá preč.
,,Nie. Pre teba má všetko význam." Snažím sa vytrhnúť mu ruku ale drží ju pevno. A nepustí ju ani keď naposledy vydýchne.
,,Nieeeeeeeeeeeeeeee." S výkrikom sa zobudím. V očiach má štípu slzy. Vykotúľam sa z postele a idem urobiť rannú hygienu. Oblečiem sa, zbalím veci a utekám do školy. Cestou ma stále máta ten sen. Pred školou ma už čaká Yoshimi.
,,Ahoj," pozdravím ho.
,,Hoj. Niečo sa stalo?" opýta sa. Sakra, ten mi vidí do žalúdku.
,,Nie, nič," usmejem sa.
,,Klameš." Zamračí sa ale. ,,Fajn, však ty mi to raz povieš. Poď lebo prídeme neskoro." Chytí ma za ruku a ideme do triedy. Nerád mu klamem ale nechcem mu pridávať ďalšie starosti. Už beztak ich má až moc. Za tie tri dni od kedy mi povedal že je démon na nás zaútočili.
Hodinu sa snažím pretrpieť tý, že pozerám von oknom. Vždy to účinkovalo a inak tomu neni ani teraz. Cez prestávku sa na Yoshimiho nalepia všetky baby z triedy. Chudák. Radšej ma vezme za ruku a ťahá na strachu.
,,Raz z nich umriem," zasmeje sa. Sadnem si vedľa neho a pozorujem obláčiky.
,,Povieš mi to?" opýta sa náhle.
,,A čo?" robím blbého. Nechcem ho zaťažovať.
,,Ty vieš čo. Čo sa stalo?"
,,Prečo by sa niečo malo stať?" opýtam sa. Naozaj mi vidí až do žalúdku?
,,Lebo sa tak tváriš." Chvíľu sme ticho.
,,To len preto lebo sa mi snívala jedna prkotina. Nič vážne." Vyčarujem nie moc presvedčivý úsmev.
,,Aký sen? O čom?" Na tvári sa mu zjavy vystrašený výraz.
,,Nechaj to tak. To nie je nič podstatné. Bol to len sen."
,,Nenechám, teraz už nie. Uvedom si, že sny majú vo svete démonov veľký význam."
,,Dobre," poviem nakoniec. ,,V sne som ťa najprv nepoznal ale inštinkty mi hovorili, že ti môžem veriť. Oproti nám stáli nejaký démoni. Zaútočili na teba ale nedokázal si sa ubrániť a zabili ťa." Počas rozprávania cítim slzy kotúľať sa mi po lícach.
,,Neboj, nič také sa nestane," povie ukľudňujúco a zovrie ma v náručí. Pritisnem sa ku nemu a nasajem jeho vôňu ktorá je taká ukľudňujúca. Z objatia ma pustí až keď zvoní. Celú školu musíme pretrpieť a potom ideme ku nám domov.
,,Ahoj, som doma," zakričím. Otec akurát schádza dole.
,,Ahoj," pozdarvý ma a pozrie na Yoshimiho vedľa mňa.
,,Oci, toto je môj priateľ Yoshimi. Yoshimi, toto je môj otec Saito," predstavím ich. Pozdravia sa, podajú si ruky a ideme hore. Usadíme sa na posteli a začneme rozoberať úlohy. Kde tu sa mihnú kradmé dotyky či už odo mňa alebo od neho.
,,Nezahráme si niečo?" nadhodím, keď máme hotovo.
,,Fajn," kývne. Vstanem, že idem zobrať nejaké hry ale Yoshimi nemá záujem niečo hrať. Zhodí ma späť na posteľ a začne štekliť až mi tečú slzy.
,,Ne-nechaj," vykokcem pomedzi smiech.
,,To máš za to že si mi to nechcel povedať," zaškerí sa a šteklí ma ďalej.
,,Ja už ti bu- budem ho-hovoriť všetko." Zrazu prestane a pretočí ma pod seba.
,,Sľubuješ?"
,,,Sľubujem." Skloní sa ku mne a nežne ma pobozká. Hneď sa ku nemu pripojím. Z jemného bozku sa stane bozk plná vášne. Ucítim Yoshimiho ruku pod svoji trikom.
,,Prestaň." Odsuniem ho od seba.
,,Máš smolu," zavrčí a triko roztrhne.
,,šibe ti? Pusti ma," zavreštím. Nevšíma si ma a pokračuje ďalej. Vrtím sa ale mi to nič platné.
,,To bolí," zaskučím.
,,Drž hubu." Odtrhne sa od môjho krku a vlepí mi facku. Až teraz si všimnem, že jeho oči sú červené.
,,Yoshimi.......toto nie si ty. Prosím pusti ma." Na jeho tvárz sa zjavy hnusný úškrn.
,,Práve toto som ja."
,,Nie, nie si. Nikdy by si na mňa nevztiahol ruku. Ja to viem." Cítim ako mi puchne líce.
,,Čo ty o mne vieš?"
,,Viem, že si fajn chalan ktorý ma má rád. A že ja mám rád teba." Červená z jeho očí zmizne, nahradí ju sitá fialová. Aj úškrn zmizne a miesto neho príde nevýslovne prekvapenie.
,,Jun........prepáč strašne ma to mrzí," začne sa ospravedlňovať.
,,Ššš.... to je v poriadku. Nevedel si čo robíš," usmejem sa pritiahnem si ho na seba. Potrebujem ho cítiť.
,,Nemal som...."
,,Nechaj to odisť. Nebol si to ty....už mi neublížiš," šepkám mu do vlasov. Zodvihne sa nado mňa.
,,Si si tým istý?"
,,Som," poviem odhodlane. Prejde mi po napuchnutom líci.
,,Idem si na to dať ľad." Postavím sa a odídem do kuchyne kde si z chladničky vytiahnem ľad a priložím si ho na líce. Znovu idem do izby. Tam nájdem sedieť Yoshimiho na posteli s hlavou v dlaniach. Potichu si sadnem na zem pred neho a objímem ho.
,,Netráp sa tým," zašepkám. Je to celé naopak ale čo. Veď donedávna som ani nevedel, že existujú démoni. Svet je naozaj divný.

4.kapitola

5. května 2012 v 13:42 Neúprosny osud(yaoi, činné)
A je tu po dlhej dobe nová kapitola. Užite si to a za ten koniec ma nezabite....

Unavene otvorím oči.
,,Dobré ráno," privíta ma príjemný hlas do nového dňa.
,,Aj tebe," usmejem sa a položím si hlavu tak, aby som na neho videl.
,,Zostaneš tu dnes?" opýtam sa s nádejou.
,,Dnes som ťa chcel zobrať niekam von, čo ty na to?" Rozžiaria sa mi oči.
,,Budem rád," odpoviem nadšene. ,,Ale najprv sa naraňajkujeme," zabručím. S tým škvŕkajúcim bruchom by som ďaleko nedošiel. Vyhrabem sa z postele a zamierim si to ku skrini. Až po chvíli si uvedomím že z postele som vyšiel nahý.
,,Strašne ti to takto sluší," ozve sa z postele. Sčerveniem ešte viac a rýchlo na seba hodím veci.
,,A ty sa tiež obleč," zavelím, keď vidím že aj on je nahý. To kedy sme stihli? Spolu zídeme dole na raňajky kde už sa n na nás usmievajú mama so Saitom.


Joshigo:
Po raňajkách umyjeme riady a ideme sa obliecť. Som ku nemu otočený chrbtom ale cez plece ho pozorujem. Keď má na sebe len nohavice objímem ho zozadu.
,,Hej, čo robíš?" Vyľakane vypískne.
,,Nič, len ta objímam," Usmejem sa a obliznem mu uško.
,,Že nič," odfrkne si, ale neprotestuje ani sa nebráni. Ožužlem mu uško a zídem na krk. Nerien vydá nezrozumiteľný zvuk.
,,No poď, lebo sa odtiaľto nedostaneme," poviem odo dverí. Nerien po mne strelí vražedným pohľadom. Hodí na seba tričko a ruka v ruke sa odoberieme von. Beháme po meste, občas si kúpime niečo sladké a tak. Až keď sa zotmie ideme na miesto určenia.
,,Ja cez ten les nejdem," pípne Nerien keď ho dovediem pred tmavý les.
,,Neboj, budem pri tebe," poviem s úsmevom.
,,Ale ja sa tmy bojím," pozrie na mňa ustrašene. Natiahnem ku nemu ruku.
,,Veríš mi?" Chvíľu váha. Nakoniec mi ruku podá.
,,Vždy." Vtiahnem si ho do náručia a pobozkám ho.
,,Tak ideme." Ruku mu dám okolo pliec a pomaly ho vediem lesom. Cítim ako mi tuhne pod rukami.
,,Neboj sa, nič sa ti nestane. Som tu s tebou," šepkám mu do ucha celú cestu utešujúce slovíčka. Zrýchlim chôdzu a ku koncu skoro bežíme.
,,Sme tu," zašepkám mu do vlasov keď stojíme na okraji lesa, teraz už lúky, s krásnym výhľadom na zapadajúce slnko. Nerien otočí hlavu od môjho krku a oči sa mu rozžiaria.
,,Je tu tak krásne," vydýchne fascinovane.
,,Som rád, že sa ti tu páči." Pohladím ho po hlave a sledujem ho ako ide ku okraju. Roztiahne ruky a zakloní hlavu. Ten pohľad je pre bohov. Tak krásny, tak slobodný od všetkých problémov a bolestí. Toto je Nerien ktorého tak veľmi milujem. Ešte chvíľu ho pozorujem. Keď ma už veľmi pália prsty prídem ku nemu a zozadu ho objímem. Hlavu zakloní ešte viac a pobozká ma. Rád sa do toho zapojím. Túto chvíľu si chcem navždy pamätať. Chcem si zapamätať jeho krásne vláčne telo a sladké pery.
,,Milujem ťa," zašepkám.
,,Aj ja ťa milujem," odpovie mi. Vtedy mám raj na zemi. Nič mi nechýba ku dokonalosti. Znovu spojím naše pery. Z neba nás však onedlho vytrhne uštipačný hlas.
,,Ale, ale. Koho to ja ešte neuvidím?" Ten hlas mi je hneď známi. Prudko sa otočím a Neriena si tlačím za seba.
,,Čo tu chceš?" opýtam sa Jira. Ten had mi lezie krkom už pár tisícročí.
,,Čo myslíš? To decko čo sa ti krčí za chrbtom." Jeho úškrn hovorí za všetko.
,,Nikdy ti ho nedám," zavrčím naštvane. On mi tu nechýbal.
,,Tak potom uhorí vo večných plameňoch ako každý minulý život." V ruke sa mu objavy ohnivá guľa.
,,Nikdy viac." Vrhnem po ňom vlnu energie. Len tak, tak sa uhne a vrhne po nás ďalšiu ohnivú guľu. Vezmem Neriena a uhnem. Som rýchly ale aj oslabený Nerienom. Musím to ukončiť.
,,No tak, daj mi ho. Buď bude môj alebo ničí." Aký si je istý. Uškrniem sa. Na mňa nemá. Ä
,,Teraz sa nemrv," zašepkám Nerienovi do ucha. Ten ´ťažko prikývne. Pomaly cúvame ku kraju.
,,Dnes už nezhorí," uškrniem sa Jirovi do ksichtu a skočím.

Znovu a navždy

1. května 2012 v 14:08 Jednorazovky
Tak tu je jednorázovka...síce je krátka ale u nás je strašné teplo tak sa mi prehrieva mozgovňa. Aspoň toto a uvidíme kedy dojsú aj diely.....užite si to :

Pozriem na seba do zrkadla. Čierne vlasy len tak rozhodené pod plecia, čierno červený korzet perfektne upravený a nie veľmi stiahnutý. Jediné, čo ma halí tam dole sú modro čierne tangá. I keď tie skôr odhaľujú ako zahaľujú. Obuté mám čierne čižmy na opätku pod kolená. Ako tak na seba pozerám, zistím, že mi niečo chýba. Chvíľu nemôžem prísť na to čo to je, ale potom mi to dôjde. Sú to mačacie uši. Bez nich by to nebolo Mačiatko, ako mi tu všetci hovoria. Schmatnem uši a nasadím si ich. Znovu sa na seba pozriem do zrkadla. Teraz je to perfektné. Zídem dole kde už je zábava v plnom prúde. Okolo mňa prejde pár zákazníkov aj s hračkami. Aj ja som jedným z hračiek. Postavím sa na stupienok a čakám kto si ma dnes večer vyberie. Rozhliadam sa po bare a hodnotím zákazníkov. Zrak mi padne na jednu známu tvár. Vyvalím oči a skoro spadnem zo stupienka. Ale len skoro. Keď ma uvidí on, usmeje sa a ide ku šéfovi. Chvíľu sa s ním o niečom baví a potom zamieri ku mne. Chvíľu na mňa pozerá a keď si povie, že mu to nestačí vezme ma za ruku a stiahne si ma do náručia. Neprotestujem, ale toto sa nerobí. Páni hračky väčšinou za niečo ťahajú .Odnesie ma do jednej z izieb a tam jemne položí na posteľ.
,,Ani sa ma nespýtaš čo tu robím?" opýta sa tesne pri mojom uchu.
,,Ja to predsa viem. Prišiel si si užiť," odpoviem možno pravdivo.
,,Možno, ale na to tu je predsa spústa iných, no nie? Ja som sem prišiel za tebou." Skameniem.
,,Prečo by som ti mal veriť?" opýtam sa nedôverčivo.
,,Lebo to tak je." Jemne ma pobozká a začne mi vyzliekať korzet.
,,Alex," zavzdychá keď ho začnem bozkávať na krk. Okrem šéfa je on jediný človek čo vie moje pravé meno. On bol môj prvý v tomto bodreli a prvý celkovo. A on akoby to vtedy tušil. Bol na mňa nežný a skoro vôbec mi neublížil. Začal za mnou chodiť každú noc a dával mi nepoznanú rozkoš. Ale potom neprišiel A neprišiel ďalšie tri roky. Nechal ma samého a samého ma nechá určite aj teraz. Teraz na to však nemyslím. Užívam si tú znovu nájdenú slasť ktorú mi vie dať iba on. Pomilujeme sa niekoľko krát až do poslednej sily. Nevnímam ako odo mňa odíde.
Druhý deň sa zobudím s fantastickým pocitom. &tento pocit však onedlho vystrieda pocit poznania. Poznania toho, že včera to bola len jedna noc ktorá sa nezopakuje. Schúlim sa do klbka ale slzy neprídu. Tak si len ľahnem na chrbát a pozerám do stropu. Z rozjímania ma vyruší otvorenie dverí. Pozriem tam a uvidím jedného barmana.
,,Obleč sa a poď dole," povie smerom ku mne a zavrie za sebou. Vyhrabem sa z postele a idem sa obliecť. Oblečiem sa do normálnych riflí a trika. Vlasy nechám tak ako sú. Zídem dole kde sedí šéf a konverzuje s.......s Derrenom.(to je ten o kom bola včera večer reč :D) Postavím sa ku šéfovi a čakám čo bude.
,,Alex robím to síce nerád, ale musím ťa predať," oznámi mi šéf len tak. Vo mne vybuchne zmes pocitov. Som rád že budem s Derrenom ale naozaj neviem aký je mimo posteľ. Len skloním hlavu. Derren dá na stôl nejaký kufrík, asi s peniazmi a kývne hlavou nech idem s ním. Ochotne ho poslúchnem a o chvíľu nasadám do luxusného BMW . Cesta prebehne v tichosti, prehovorím až doma.
,,Tak teraz budem tvoja osobná kurva?" pozriem na neho. Zastane. Otočí sa ku mne a ja si ani neuvedomím ako a ocitnem sa natisnutý na stene.
,,Toto už nezopakuj," zavrčí výhražne.
,,A prečo nie? Veď je to pravda," oponujem. Jeho stisk povolí. Oprie sa o moje čelo tak, aby mi pozeral do očí.
,,Nie nie je. Je mi ľúto, že som ťa tam nechal ale nemal som na výber. Musel som odísť inak by si nažive nezostal ani ty ani ja." Neviem či mu mám veriť. Vtedy mi sľúbil, že si po mňa príde ale tie tri roky bez neho boli des.
,,Vieš že si mi strašne chýbal?" opýtam sa len tak.
,,Aj ty mne Alex........vieš vtedy v tú prvú noc som sa do teba zamiloval."
,,Tuším že aj ja do teba," usmejem sa. Jemne ma pobozká. Bozk sa zmení na záplavu vášne a slasti. Konečne mi ho nikto nikdy nevezme.