!!Za čo trhám ruky, nohy, hlavy!!
Za reklamy!
Za blbé komenty typu: ,,Si blbá, čo to píšeš za blivajzy a ty nevieš vôbec písať." Beriem kritiku, ale len rozumnú. Blog obsahuje yaoi(boys love)
Kopírovanie. Autor tohoto blogu som JA (pri hrách spoluautory) a tak to prosím rešpektujte.
Zatiaĺ všetko, časom ma určite niečo napadne :D
Vaša Tsuky

Duben 2012

Najprv problémi

25. dubna 2012 v 18:47 Nariho nový život(pozastavené)
No u bety sa mi to seklo tak to sem dávam aj bez nej....takže to berte s rezervou...


Nariho už mám pár týždňov pri sebe a som za to rád. Nari si pomaly zvykol na nové prostredie ale poklonkovacieho komplexu sa nezbavil. A mám dojem že sa toho ani tak rýchlo nezbaví. Roky výchovy na ňom predsa len nechali stopy.
Z úvah ma vytrhne mrvenie pri boku. Pozriem na Nariho a začnem ho utišovať. Ani nočné mory neodišli.
,,Pane," pozrie na mňa uslzene.
,,Už je dobre, maličký." Znovu si ľahne a zaborí si hlavu do mojej hruďe. To chce zmenu prostredia, rozhodnem.
Druhý deň pozerám do výberu dovoleniek. Konečne narazím na niečo poriadne. Dvojtýždńova dovolenka na Sejšelách (je to dobre?). Natiahnem sa na gauč a zavriem oči. Snáď sa mu tam bude páčiť. Zrazu ucítim ako si na mňa niekto ľahá. Otvorím oči a uvidím Nariho spokojne ležiaceho na mne. Usmejem sa a jemne ho pohladím po chrbáte. Trochu sa mykne ale zostane ležať. Chvíľu ho len tak hladím a užívam si jeho blízkosť.
,,Nari? Čo by si povedal, keby sme išli na dovolenku?" Chvíľu je ticho.
,,To je na vás, pane," odvetí nakoniec.
,,Ale ja chcem vedieť aj tvoj názor, Nari." Ďalšia chvíľa ticha. O pár chvíľ neskôr hlavu pretočí tak, aby sa na mňa pozeral.
,,Na dovolenke som ešte nebol, ale počul som, že je to fajn," zamumle že ho skoro nepočujem.
,,Hmmm, veľmi príjemné a tebe to len prospeje."
,,Tak dobre." Znovu si položí hlavu na mňa a zavrie oči.
,,Si unavený?" opýtam sa.
,,Nie, len trochu zmetený."
,,Aha. Pomôžem ti usporiadať ak mi to dovolíš." Neodpovie mi. Jeho prítomnosť ma začne uspávať, je to tak ukľudňujúce. Nikdy som nemal niekoho od koho by som dostal jemné dotyky alebo niekoho komu by som ich mohol dať. Postupom času som si zvykol na samotu. Ale potom sa objavil Nari. Možno keby bola situácia iná a on by bol slobodný, možno vtedy by o mňa ani nezakopol. Takto som si ho ku sebe pripútal čo ma riadne škre ale som rád. Nari vyzerá, že moje dotyky sú mu príjemné. Dôkazom mi je aj to, ako sa ku mne pritisol. A uvidíme ako sa táto patália zmení na Sejšelách.(zase)
Letmý dotyk na perách ma upovedomí o tom, že som zaspal. Rozlepím oči a pozriem na Nariho. Ten ruku z mojich a zoskočí dole na kolená. Okamžite sa začne ospravedlňovať. Zoskočím z postele a pritisnem ho ku sebe.
,,To nič. Ja ti nič nespravím... naozaj." Po chvíli sa ukľudní a uslzene na mňa pozrie.
,,Naozaj?"
,,Naozaj.. tebe by som neublížil." Opatrne u prstom poutieram slzy. Zloží si hlavu na moje rameno a pomaly zaspáva. Zodvihnem ho a odnesiem do postele.
,,Spinkaj maličký, zajtra bude lepšie. Pobozkám ho do vlasov a idem dole. Cez internet zabookujem dovolenku na dva týždne pozajtra odlietame. Potom do noci robím papiere ktoré sú horšie ako mäsožravé rastliny. Pár hodín po pól noci si ľahnem ku Narimu a s ním v náručí zaspím. Ráno sa prebudím sám. Keď sa zobudím poriadne, ucítim vôňu vyprážanej slaniny a omelety. Že by Nari varil? Vyhrabem sa z pod periny a zamierim do kuchyne kde uvidím Nariho naberať na taniere.
,,Dobré ráno," ozvem sa od dverí. Malému skoro vypadne tanier z ruky.
,,Dobré ráno," odpovie mi roztrasene. Prídem ku nemu a objímem ho.
,,Ďakujem," zašepkám mu do vlasov. Sadneme si ku stolu a pustíme sa do jedla. Nari ma celú dobu sleduje. Tuším sa bojí že by mi to nechutilo. Ale to sa sekol, chutí to až moc dobre. Po raňajkách si ľahnem ku televízii a Nari leží so mnou. Z idylického dňa nás vytrhne zvonček a zmení ho na pohromu. Nevrlo sa zodvihnem a spiaceho Nariho nechám na gauči. Keď otvorím skoro spadne z nôh. Von stojí Dar. Dar je ten najväčší tupec pod slnkom a pred pár dňami som dostal upozornenie že chce môjho Nariho.
,,Čo tu chceš?" zavrčím.
,,Donieslo sa mi že máš takého malého, zlatého chalana...prišiel som sa ťa opýtať či by si mi ho nedal.," uškrnie sa.
,,Zabudni."
,,Ale, ale. Tak ty si vzpurný. Tak ja ti to poviem inak. Buď mi ho dáš alebo ti spôsobím pár problémov."
,,Rob si čo chceš ale jeho nedostaneš." Zatresnem mu dvere pred nosom a idem späť ku Narimu. Zistím, že už je hore a klepe sa.
,,Pane, nedáte ma preč?" opýta sa rozklepane. Prisadnem si ku nemu a pritiahnem si ho ku sebe.
,,Neboj, nechám si ťa tu pri sebe." Silno sa ku mne pritisne a nechce ma pustiť. Aj s ním si ľahnem a zaspím. Znovu ma zobudí zvonček a so mnou aj Nariho. Vstanem a idem otvoriť. Tento raz to nie je Dar ale kontrola.
,,Deje sa niečo?" opýtam sa. Kontrola mi neovalene vojde do domu a zamieria si to ku Narimu. Ten len vystrašene pozerá.
,,Tak počkať. Na čo ste tu?" zvýšim hlas. Kontrola sa otočí ku mne.
,,Dostali sme upovedomenie, že on," ukáže na Nariho, ,,nespolupracuje." Napadnú mi len tri písmenka. DAR. Prídem ku Narimu a pobozkám ho. Rukou mu zájdem pod triko. Ani sa nepohne. Šikovný. Odtrhnem sa od neho ale ruku nechám pod jeho tričkom.
,,Ste si istý, že vaše informácie sú správne," uškrniem sa. Do spálne si ich teda púšťať nebudem.
,,Tak fajn, asi máte pravdu." Žena z kontroly sa usmeje a odchádza. V jej úsmeve som spozoroval niečo ako by vedela, že s Narim som ešte nespal. Nepovedala na to nič. Asi fakt potrebujem dovolenku.

A sme doma

23. dubna 2012 v 15:40 Nič nie je tak ako to vyzerá(yaoi, finish)
Takže tu je kapitola. Viem že mal byť Nariho nový život ale ten sa mi zadrhol u bety. Chudák, teraz má toho moc takže pozor!!! NIEJE TO OBETOVANÉ takže to berte z rezervou:


Po troch týždňoch dlhej cesty sme dorazili od malej dedinky.
,,Fajn tu dnes prespíme a zajtra by sme mali byť doma," zahlási Alexandras z koňa. Ja idem po štyroch ako vlk. Teraz sa zmením na človeka a on zosadne. Rýchlym krokom dôjdeme ku hostincu kde máme prespať. Alexandras objedná dve izby a jedlo s pivom. Sadneme si ku stolu a vrhneme sa na to. Poriadne jedlo sme nevideli už poriadne dlho. Popri tlačení jedla sa na neho nenápadne pozerám. Hnedé vlasy v kombinácii s čiernymi očami...zaujímavé. Dojem večeru a idem spať.
Ráno ma Alex zobudí a vyrazíme ne cestu. Asi na obed sa zastavíme najesť a trochu si oddýchnuť. Aj ten kôň vyzerá dosť uštvane.
,,Môžem sa ťa niečo opýtať," poviem s plnými ústami. Alex kývne.
,,Prečo si ma tam nenechal?" Len sa usmeje a spustí:
,,Ja som kráľa nikdy nemal rád...jeho chovanie mi bolo proste proti srsti. Ale pokiaľ som chcel uživiť seba a sestru, musel som tam ostať. Počul som o tebe ale nemal som záujem ťa hľadať."
,,Zvláštne, že ťa nenakazil svojím názorom." Pri spomienke na kráľa zavrčím.
,,Ja som s vlkom vyrastal. Sestra je vlčica," oznámi akoby nič.
,,Aha," vyrazím zo seba. Nikdy som nevidel iného vlka okrem seba. Cítim ako sa ma zmocní vzrušenie. Dojeme a znovu sa vydáme na cestu.
,,Ty si nejaký nedočkavý," zakričí na mňa Alex.
,Ešte nikdy som nevidel iného vlka, odpoviem mu v myšlienkach.
,,To fakt?" opýta sa zarazene.
,To fakt, zopakujem. Zapozorujem, že Alex skoro spadne z koňa. V duchu sa uchechtnem ale nič nepoviem.
,,Nechoď do dediny," zakričí. Nepýtam sa prečo len odbočím a bežím okolo. Alex ide za mnou. Obehneme dedinu a skončím na nejakej lúke kde stojí nejaký dom. Zastanem a pozriem na Alexa.
,,Tam bývam," poviem a popri koňovi sa vidá ku domu. Ja sa zmením na človeka a utekám za ním. Z domu sa vynorí dievča s krátkymi sivými vlasmi a hodí sa mu okolo krku. Po úvodných pozdravoch a úvitaniach sa jej pozornosť upriami na mňa. Príde ku mne bližšie a začne ma očuchávať.
,,Tak ďalší vlk, heej?" pozrie na brata potom sa znovu otočí ku mne.
,,Som Tara a ty si?" natiahne ku mne ruku.
,,Saras," odpoviem a ruku jej stisnem. Vyzerá príjemne. Alexandras nás naženie do domu, ukáže mi izbu a zavedie do kuchyne kde nás čaká jedlo.
,,Počuj, Saras, nepôjdeš dnes v noci so mnou do lesa?" opýta sa Tara.
,,Ale hej.. dnes je predsa spln," odpoviem.
,,Fajn, sme dohodnutý." Keď dojeme, Tara naženie Alexa ku potoku umyť riady. Keď uvidím jeho zmučenú tvár, rozhodnem sa, že mu pomôžem. Kľaknem si ku nemu na breh Vezmem tanier a začnem ho umývať. Keď máme hotovo, Alex ma začne špliechať.
,,Ty papek," zajačím a hrniem sa špliechať tiež. Za chvíľu sme mokrý až za ušami ale jemu to nestačí. Skočí na mňa a obaja skončíme pod vodou. Keď sa vynoríme začnem prskať.
,,Ty vyzeráš," začne sa rehotať.
,,To hovorí ten pravý," začnem sa smiať aj ja. Vylezieme z jazera a ideme sa prezliecť. Keď sa zotmie, ideme s Tarou do lesa.
,Nestrať sa, upozorní ma. Les nepoznám tak bežím za ňou. Cestou si ulovím jedného zajaca. Dobehneme na útes, odkiaľ je perfektne vidno na stádo jeleňov. Tara kývne na jedného dobre živeného. Každý ideme z jednej a skočíme na neho. Ostatné jelene sa rozutekajú ale tohto jedného odtrhneme od ostaných. Pretrhnem mu tepnu a jeleň padne mŕtvy na zem.
,Dobrá práca, zasmeje sa Tara v duchu.
,Ďakujem, Zakusnem sa do jeleňa. Tara ma napodobí a jeleň za chvíľu neni. Celú noc lezieme po lese až keď svitá vrátime sa ku domu. Tam zalezieme do perín. Vstanem až keď slnko zapadá.
,,Tara ešte spí?" opýtam sa Alexa ktorý práve je(akože papá).
,,Tá vstane až zajtra," uškrnie sa.
,,Si hladný," opýta sa ešte.
,,Nie včera som toho zjedol až, až," usmejem sa. Idem von kde si ľahnem na trávu a pozorujem oranžové oblaky. Na koniec zaspím. Prebudí ma až jemný dotyk na perách. Zbesilo otvorím oči a uvidím Alexa. Rýchlo odtiahne ruku preč.
,,Prepáč," povie a chce odíde. Nechápavo za ním pozerám. Celý deň som zamĺkli. Na otázky odpovedám jednoslovne.... Tara o mňa začne mať strach. Alexandras sa mi vyhýba kde sa dá. Ale večer si ho počkám pred jeho izbou.
,,Čo potrebuješ?" opýta sa.
,,Blbá otázka..... prečo si odišiel?"
,, Nechcel som počuť tvoje odmietnutie," povie skleslo. Prudko ho objímem.
,,Neodmietol by som ťa," zašepkám a zdvihnem ku nemu hlavu. V jeho očiach sa objavy zmätok. Stanem si na špičky a pobozkám ho.
,,Už chápeš?" opýtam sa keď sa od neho odtiahnem. Jeho zmätok vystrieda úsmev.
,,Samozrejme." Znovu si privlastní moje pery. Odnesie si ma do svojej postele kde kľudne zaspím. Na sex sa ešte necítim.. na to je ešte čas....dúfam.

Len tvoj

18. dubna 2012 v 16:54 Nebezpečná láska(yaoi činné)
A je tu ďajšia kapitola......

Beta: Flouen (a hop do formy moja :D )


Zjavím sa uprostred pekla.
,,Tak čo je?" opýtam sa Satana nevrlo.
,,Tak ty sa ešte pýtaj.. Ty, ktorý si prisahal večnú vernosť peklu a všetkému zlému TY si sa ZAMILOVAL do ČLOVEKA!!!" zahuláka až sa peklo otriasa. Nezaujato sa na neho pozriem.
,,No a? Ja som nikdy nepovedal, že sa nezamilujem....aj ja mám city."
,,Ale prisahal si vernosť. A láska vernosť narúša."
,,To nie je pravda!" poviem už ostrejšie.
,,Tak ja ti to poviem inak. Buď ho opustíš sem, alebo toho človeka zabijem."
,,Nikdy... jeho ti už nedám," zavrieskam.
,,Ale dáš, inak ho už neuvidíš." Úsmev na jeho tvári je nesporný.
,,Fajn," zavrčím a bez dovolenia odídem. Vyprevádza ma len Satanov úškleb. Keď sa vrátim na zem, je už ráno. Tam dole beží čas inak. Zaleziem do svojho domu a odmietam vyliezť. Teraz by som mal byť pri Junovi čo najmenej ak vôbec. Celý deň sa motám pri svojom dome a poobede príde Jun.
,,Ahoj, nebol si v škole, tak ti nesiem úlohy," vychrlí keď príde. Pozriem na neho.
,,Choď preč," zavrčím. Zarazený výraz v jeho tvári ma pichne pri srdci.
,,Čo sa deje?" opýta sa opatrne.
,,Choď preč a už mi nechoď na oči," zvýšim hlas. Jeho výraz sa zmení na smútok.
,,Prečo? Prečo ma posielaš preč?" opýta sa zúfalo.
,,Lebo ťa už nechcem. Si mi zbytočný."
,,Ale..." Nedohovorí a do očí sa mu natisnú slzy.
,,Prepáč... nechcel som obťažovať." Otočí sa a rozbehne sa preč. Smutne za ním pozerám. Prečo to musel odniesť on? On, ktorý za nič nemôže? Slzy sa nehrnú aj do mojich očí. Vojdem do domu a hodím sa na posteľ. Nechcem nikoho vidieť, nikoho počuť, ku životu mi vždy stačil len on. Môj Jun. S týmito myšlienkami zaspím. Ráno sa zobudím s červenými očami. Uvedomím si, že musím ísť do školy. Ale ako môžem? Ako sa pozriem Junovi do očí. Zaženiem zlé myšlienky do kúta a idem sa obriadiť. Zdrapím tašku a pomalým krokom sa odplížim do školy. Celú dobu sa mu vyhýbam i keď na to sa moc nemusím snažiť. Vyhýba sa mi aj sám. Rve mi srdce, ale je to pre jeho dobro. Nechcem ho ohroziť. Jeho nie, aspoň o neho nechcem prísť. Sadnem si na skalu a pozorujem mesto. Takto zotrvám celý deň až do noci. Zbehnem dolu do civilizácie a uličkami sa vlečiem ku svojmu domu. Z pochmúrnych myšlienok krik z jednej uličky. Vbehnem tam a uvidím troch démonov ktorý chcú Juna.
,,Vy svine, takto dohoda neznela," zavrčím a vrhnem sa na nich. Za chvíľu ležia na jednej hromade a ja si beriem Juna do náručia a odchádzam. Chudák malý sa mi ani nebráni, nemá na to silu.
,,Prečo si ma tam nenechal?" opýta sa slabo. Neodpoviem a nesiem ho ďalej. Doma ho položím do teplej vane (jasné, že nahého). Ani sa nepohne len sa na mňa pozerá. Snažím sa to ignorovať, ale jeho smutné oči sú horšie ako kôl v srdci. Vytiahnem ho von a po osušení uložím do postele.
,,Prečo si ma tam nenechal," opýta sa keď chcem odisť. Pozriem na neho. Jeho pohľad je taký zlomený. Sadnem si ku nemu na posteľ.
,,Lebo ťa ľúbim, Jun."
,,Neklam. Keby si ma ľúbil, ako tvrdíš, neodoženieš ma od seba."
,,Ja viem ale.....poď niečo ti ukážem." Znovu ho vezmem a ideme ku jazeru. Tam ho posadím na zem a poviem pár kúziel. Zjaví sa tam peklo.
,,Čo.. čo to je?" Vyvalí oči.
,,To je drahý môj peklo a hlavný dôvod, prečo som bol dnes taký blbý," rekapitulujem. Jun len ďalej valí oči.
,,To naozaj existuje?"
,,Uhm."
,,Takže už viem, kde skončím," skonštatuje sucho.
,,To nikomu nedovolím." Otočí ku mne hlavu.
,,A prečo si ku mne bol taký hnusný. Ak si taký prelietavý, tak potom neviem."
,,To pre to, lebo tam dole mi dali ultimátum. Buď ťa opustím, alebo ťa zabijú. Nuž, a tak som si radšej zvolil to prvé. Ale po tom ako ťa napadli, dohoda padla." Stíchnem a čakám ako to príme.
,,Dobre verím ti. A aj ja teba milujem," usmeje sa pobozká ma
,,Som len tvoj," zamumle mi ešte do pier.

Môj chránenec

17. dubna 2012 v 19:40 Jednorazovky
A tu je jednorázovka už mám aj kapitolu ešte to treba obetovať.

Beta: Flouen(nezomri mi od učenia)

Na koňoch bežíme po lese, v dedine musíme byť o dva dni a už teraz, máme riadny časový sklz. Keď uvidím, ako sa niečo mihne v kroví, zastavím koňa.
,,Čo sa deje?" opýta sa ma priateľ. Ukážem ku kroviu a naznačím mu aby bol ticho. Zoskočím z koňa a začnem sa približovať ku kríkom. Zrazu odtiaľ vyskočí vlk a ženie sa od nás preč. Rýchlo sa preženiem ku kríku a tam uvidím telo chlapca v bezvedomí. Rameno má dohryzené, všade po tele má škrabance a nohy má dokaličené tak, že sa na ne dlho nepostaví.
,,Podaj mi obväz tie handry, čo sú v mojom sedlovom vaku," zakričím na Zera. Ten kývne a podá mi požadované. Prídem ku chlapcovi a opatrne mu rameno obviažem. Chlapec sa síce nehýbe, ale podľa jeho zdvíhajúceho sa hrudníku viem, že žije. Zabalím ho do svojho plášťa a vezmem ho do náručia.
,,Chyť ho na chvíľu." Opatrne ho podám Zerovi a vysadnem na koňa.
,,To chceš pokračovať aj s ním?" Pozrie na mňa udivene.
,,Neboj sa a už mi ho podaj," zavrčím nevrlo. Zero ma poslúchne a chalana mi podá. Trochu si ho upravím a keď Zero vysadne znovu sa rozbehneme. Asi v pól ceste sa mi v náručí začne vrtieť a o chvíľu už otvorí oči. Chudák najprv nevie, kde je. Keď si to uvedomí začne sa vrtieť ešte viac.
,,No tak, kľud inak spadneme obaja." Ale on si povedať nedá a ďalej zo sebou hádže, až musím zastaviť koňa a aj s ním zosadnúť. Ako zosadám vyšmykne sa mi a padne na zem. V okamihu som pri ňom, ale on sa hneď začne odsúvať.
,,No tak, však ti neublížim.. nemusíš sa ma báť," začnem ho utišovať, ale on sa len hrnie preč. Aj Zero sa ku nám priplachtí, ale drží si diskrétnu vzdialenosť.
,,Nie, ja sa tam nechcem vrátiť," začne kričať. Prekvapene na neho pozriem.
,,Ja ťa nikam nejdem vracať. Mierime si to do jednej dediny ďaleko od tej minulej. Tam ti nič nehrozí." Po týchto slovách sa na mňa pozrie.
,,Naozaj?"
,,Naozaj," usmejem sa. Pomaly sa ku nemu priblížim.
,,Môžeme pokračovať?" opýtam sa ho.
,,Ešte jedna vec. Prečo nemôžem chodiť?"
,,Nie som lekár, ale podľa mňa to bude tými zraneniami. Do dediny to bude už len deň aj dačo a tam nájdeme lekára, ktorý ťa dá do poriadku." Chvíľu sa na seba pozeráme a potom prikývne.
,,Môžeme vyraziť?" opýtam sa ho.
,,Môžeme," kývne na to. Ja ho znovu vezmem do náručia, vysadneme na koňa a vyrazíme.
,,Ako sa vlastne voláš?" opýtam sa ho.
,,Yuki," odpovie mi. ,,A ty si?"
,,Zen a ten na vedľajšom koni je Zero." Počas cesty sa ešte chvíľu rozprávame a potom už ideme potichu.
,,Zen tu zostaneme na noc," zakričí na mňa Zero. Kývnem mu a zastavím koňa. Zosadnem z koňa a Yukiho posadím ku stromu blízko ohňa.
,,Idem niečo uloviť, daj na neho pozor. A nič na neho neskúšaj!" pohrozím Zerovi a aj s lukom idem hlbšie do lesa. Po pól hodine sa vrátim aj s veľkým jeleňom. Rýchlo ho vykuchám naporciujem a hodím na oheň. Po dvoch hodinách je mäso jedlé a tak sa do neho pustíme. Po očku sledujem Yukiho. Asi nejedol už pár dní lebo mäso zje v rekordnom čase.
,,Beriem si prvú hliadku," oznámim a vydriapem sa na najbližší strom. Tam strávim príjemnú a ničím nerušenú noc až ma vystrieda Zero. Ja si ľahnem ku Yukimu a on sa ku mne ako ku zdroju tepla natisne. Nebránim sa len si ho trochu poupravím v náručí a zaspím s ním. Ráno sa prekvapím, keď som hore ako druhý. Vedľa mňa sedí Yuki s dvomi miskami polievky a tretiu dojedá.
,,Dobré ráno. Si hladný?" opýta sa ma.
,,Dobré. Vezmem si polievku a začnem jesť. Vôňa zobudí aj Zera, ktorý len niečo zabručí a pustí sa do jedla. Keď dojeme zbalíme veci a vyrazíme opäť na cestu. Keď sa pomaly stmieva dobehneme ku dedine.
,,Konečne," uľaví si Zero keď zosadne z koňa. Uzdu podám jednému sluhovi a zamierime do hostinca, kde objednám izby a jedlo s tým, že poň prídem.
,,Zostaneš so mnou?" opýta sa ma Yuki.
,,Samozrejme, nejakú pomoc potrebuješ, keď nemôžeš chodiť," usmejem sa a idem po jedlo. Tam si so mnou zaflirtuje hosteska a idem späť. Vo dverách mi jedlo skoro vypadne. Na posteli leží Yuki krútiac sa pod Zerom, ktorí mu drží ruky za hlavou a snaží sa mu stiahnuť nohavice. Pred očami mám červenú. Misky položím na zem a vrhnem sa na Zera. Pritlačím ho ku stene a hrdlo mu len tak-tak nerozpučím.
,,Ešte raz sa ho dotkni a zabijem ťa," zasyčím blízko jeho ucha.
,,Ale prosím ťa. Vieš ty vôbec, kto to je? Celú cestu som rozmýšľal, odkiaľ ho poznám a už viem. On je devka z toho pohostinstva odkiaľ si ma ťahal." Áno, Zera som ťahal z jedného pohostinstva, ktorý bol spojený s nevestinstvom. Ale čo tam robil Yuki? Viem, že to je blbá otázka... presne viem čo. Pozriem na Yukiho, ktorí len nešťastne pozerá na matrac.
,,Zmizni," zasyčím na Zera. Keď vypadne sadnem si ku Yukimu na posteľ. Ten sa len pritisne ku stene. Ani sa ho nejdem pýtať či to je pravda.
,, Prečo si mi to nepovedal?" A potom mi to zapne. Veď on odtiaľ utiekol. A ten vlk čo odtiaľ bežal to musel byť strážca.
,,To bude ok...nejako to dáme do poriadku." Natiahnem ku nemu ruku ale uhne.
,,Neboj, ja ti nič neurobím. Ja nie som on." Strach v jeho očiach poľaví a ja sa dotknem jeho hlavy.
,,Mal ste ma tam nechať," zašepká.
,,Nie, nemal...som rád, že si tu. Zajtra zájdeme ku doktorovi a uvidíme, čo ti povie na nohy." Opatrne si ho pritisnem ku sebe a som rád že sa nebráni. V ukľudnujúcich kruhoch ho začnem hladiť po chrbáte. Yuki sa ukľudní a zodvihne ku mne zelené oči. Sú také krásne. Chvíľu na seba pozeráme a potom sa ku mne natiahne a prisaje sa na moje pery. Chvíľu neviem, čo robiť (nie, že by som sa nebozkával, ale toto je šok) a potom sa ku nemu pridám. Ale len na chvíľu, potom sa od neho odtrhnem. Pozerám sa mu do očí a prechádzam mu prstom po perách. Sú také hebké. Miloval ich niekedy niekto? Bol na neho niekedy niekto jemný?
,,Poď spať," poviem. Radšej toto, ako by som sa na neho mal vrhnúť. Letmo prikývne a zachumlí sa do prikrývky. Ja si ľahnem na zem, predsa len je to veľké pokušenie. Ráno ma zobudí slnko. Posadím sa a uvidím Yukiho sedieť na posteli.
,,Dobré ráno," usmeje sa. Je to ten typ vďačného úsmevu.
,,Dobré. Dnes ideme za doktorom," oznámim mu. Len mi kývne. Po jedle ho vezmem a ideme za sľúbeným doktorom, tento je povestný svojimi liečivými schopnosťami. Len dúfam, že bude schopný pomôcť aj jemu.
,,Dobrý," pozdravím keď prídeme dnu. Doktor na nás pozrie a ukáže na lôžko. Položím tam Yukiho a sadnem si na stoličku. Doktor sa pustí do Yukiho nôh.
,,Bude chodiť...to je všetko, čo môžem urobiť," povie mi keď skončí. Kývnem a s Yukim zamierime späť.
,,Ďakujem ti," ozve sa po ceste.
,,Neni zač Yuki," usmejem sa na neho. Cesta ubehne v tichu. V hostinci si zbalíme veci a vyrazíme na cestu. O pár dní dorazíme do kráľovstva a Yuki ako na povel začne chodiť. Som z toho nadšený.
,,Ahoj," pozdravy ma raz večer, keď sedím na skale.
,,Ahoj," usmejem sa. Yuki si ku mne sadne a pozoruje oblohu.
,,Vieš...ja chcel som ti niečo povedať...ja...ja ťa milujem." Chvíľu je ticho.
,,Aj ja teba Yuki," poviem na koniec.
,,Ďakujem," usmeje sa. Nahnem sa ku nemu a opatrne ho pobozkám. Nikdy ho nikomu nedám. Navždy bude so mnou. A na vždy ho budem milovať.

3.kapitola

7. dubna 2012 v 18:39 Neúprosny osud(yaoi, činné)
Tak a jetu ďalšia kapitola...juchuu...Túto kapitolu chcem venovať svojej bete Flouenza jej trpezlivosť a čas aj keď sa musí učiť. Arigatooooo.



Už tri týždne som Yoshiga nevidel. Trochu ma to štve, lebo mi to sľúbil, ale čo. Nech mi dá pokoj, keď chce. Peklo s otcom už skončilo. Aspoň čiastočne. Ešte v ten deň ako sme od Yoshiga prišli sa s nim pohádala, zbalila kufre mne aj sebe a odsťahovali sme sa preč. Čo ten idiot netušil bolo, že mama ma priateľa s ktorým žije a má byt. Tam sme sa aj nasťahovali. Ten je priateľ sa volá Saito a je to fajn chlap. Neubližuje ani mne ani mame a môže ma s ním nechať samého. I keď to robí len na chvíľu, keď je v robote. Saito chodí na nočné, tak si to takto striedajú. Mama sa bojí ma nechať samého kvôli otcovi. Už sa ku nám chcel dobiť, ale Saito je policajt, takže mal smolu. Je to fajn až na to, že mi Yoshigo chýba. Ale čo s tým nič nenarobím.
Zídem dole na večeru.
,,Dobrú chuť," poprajem im a pustím sa do toho. Popri večeri sa ma Saito všeličo pýta, o všeličom diskutujeme, ale keď dôjde na tému priateľ alebo priateľka, stíchnem. Saito usúdi, že toto nie je dobrá téma na rozhovor a tak začne hovoriť s mamou. Ja ich moc nevnímam, myšlienkami som pri Yoshigovi. Prečo ma tak chránil? Prečo mi povedal niečo také, keď tu teraz nie je? Prečo mi to sľúbil? Po večeri umyjem riad a idem hore na strechu tam sa mi najlepšie rozmýšľa. V hlave mi víri toľko otázok a jediný kto mi na ne môže odpovedať je on. Ale ja neviem, ako mám ísť za ním. Neviem, kde je. Pritisnem si nohy ku brade. Je mi tak smutno. Bolí to. Samota a pocit prázdna bolí. Prečo tu neni? Z úvah ma vtrhne jemný dotyk vo vlasoch. Poľakane zodvihnem hlavu a....skoro padnem zo strechy. Pri mne kľačí Yoshigo.
,,Ako si sa sem dostal?" vytisnem zo seba.
,,Vyskočil som," zaškerí sa na mňa. Hodím sa mu okolo krku.
,,Prečo si neprišiel skôr?" opýtam sa ho.
,,Prepáč mi. Nemohol som, niečo mi do toho skočilo," zašepká.
,,Dobre, ale dnes tu zostaneš," pozriem na neho.
,,Samozrejme," prisvedčí. Sadneme si na strechu a chvíľu ticho pozorujeme hviezdy.
,,Ako si sa mal cez tie tri týždne, keď som ťa nevidel?" opýta sa ma po chvíli.
,,Ale fajn. Ako si už stihol postrehnúť, tak sme sa s mamou presťahovali. Teraz bývame u jej priateľa Saita. Je to policajt...a.. úplne iný ako môj foter."
,,To som rád." Zachvejem sa zimou.
,,Poď dnu lebo mi tu zmrzneš." Kývnem a zídeme dole do mojej izby. Sadne si na posteľ a oprie sa o stenu. Ja si ľahnem na neho a hlavu si položím na jeho srdce.
,,Už nikdy ma nenechaj sameho," zaprosím.
,,Už nikdy. Vždy tu budem, neboj," dostanem sladkú odpoveď. Zodvihnem ku nemu hlavu a priblížim sa ku jeho perám. Trochu sa bojím, čo ak sa na mňa vrhne? Dodám si trochu odvahy a opatrne ho pobozkám. Cítim, ako sa pousmeje. Hneď sa od neho odtiahnem.
,,Prepáč," poviem celý červený a už chcem vstať, keď ma on znovu pobozká. Ach, tak predsa to nebol výsmech. Opatrne pootvorím ústa, aby som ho vpustil do svojich úst. Cítim sa, akoby som lietal. Trochu sa na ňom pomrvím a natisnem sa na neho viac. Rukou mi zájde do vlasov. Omotám mu ruky okolo krku a ďalej si užívam jeho bozky. Z neba nás strhne až otvorenie dverí a v nich stojací Saito. Yoshigo ma pritisne ku sebe v obrannom geste. Saito sa len usmeje a zavrie dvere.
,,Tak to išlo dobre," usmeje sa Yoshigo. No ja neviem. Vymaním sa z jeho objatia a idem dole za Saitom.
,,Hneváš sa?" opýtam sa ho.
,,Prečo by som mal?" Skloním hlavu.
,,Inak, ako sa sem dostal?"
,,Cez okno," poviem skoro pravdu.
,,Aha, kľudne mohol prísť aj dverami," usmeje sa. Medzi tým príde Yoshigo a zo zadu ma objíme.
,,Ďakujem," poviem smerom ku Saitovi. Yoshigo asi usúdi, že už som tu pridlho a vezme ma do náručia a odnesie do izby. Tam ma položí na posteľ a znovu pobozká. Aké krásne. Pretočím ho tak, aby sme ležali vedľa seba a pokračujem v bozku. Tisneme sa jeden ku druhému a snažíme sa ukoristiť čo najviac tepla toho druhého. Vyzlečiem ho z trika čo má na sebe, prikryjem nás a ľahnem si na neho. Nie, nechcem ísť ďalej len takto je to lepšie a je mi teplejšie. Položím si na neho hlavu a pomaly zaspím.

Keď som ho tam videl sedieť ako hromádku nešťastia, pichlo ma pri srdci. Mal som prísť skôr, ale keď povinnosti nepustili. Vyskočím na strechu a pohladím ho po hebkých vlasoch. Keď na mňa uprie tie krásne modré oči plné smútku skoro sa hodím pod kamión. Keď sa mi hodí okolo krku, tak som veľmi rád. Znovu je to môj maličký. Chvíľu ho spovedám a som fakt rád, že je tu šťastný. On si to naozaj zaslúži. Keď zafúka naženiem ho dnu. Opriem sa o stenu a on si na mňa ľahne. Je to príjemné cítiť ho na sebe. Zodvihne ku mne hlavu a váhavo ma pobozká. Môj maličký. Pootvorí ústa a ja mu do nich vniknem opatrne ich skúmam. Viac sa na mňa natisne a trochu sa pomrví. To by robiť nemal. Zo sna nás vyruší až niekto vo dverách. Pritisnem si ho bližšie a na nezvanú návštevu hodím vražedný pohľad. On sa iba usmeje a zavrie.
,,To išlo dobre," usmejem sa na neho. Narien sa mi vymaní z náručia a ide preč. Chvíľu pozerám na dvere a potom idem za ním. Dôjdem akurát, keď skoro končia rozhovor. Nariena objímem zozadu. Keď dohovoria vezmem ho do náručia a odnesiem si svoj poklad do izby, kde sa znovu začneme bozkávať. Narien zo mňa zorve triko. Cítim, že nechce ísť ďalej. Ľahne si na mňa a prikryje nás. Onedlho cítim, že už spí. Spokojne ho nasledujem.

A tá škola

7. dubna 2012 v 15:54 Akadémia šiernej labute...1. ročník(zastavené)
No tak tu je hetero kapitola ku hetero poviedke. Ak budú komenty tak pokračujem ak nebudú holt smola:


Opatrne som vyšla z izby a dala som sa na obhliadku domu. Pokutrala som po izbách a onedlho som zistila, že toto nie je dom, ale zámok. Otvorím posledné dvere na dlhej chodbe a zistím, že vedú do veľkej knižnica. Vstúpim dnu a začnem sa rozhliadať. Knižnica je naozaj veľká. Knihy sú tu na niekoľkoposchodových policiach len tých poschodí bolo nejako veľa. Vykročím smerom ku jednej polici. Zdvihnem hlavu a div si krk nevykrútim, ako je to vysoko. Radšej sa zamerám na police na ktoré dočiahnem. Pozerám na nadpisy kníh až kým ma jedna nezaujme. Vyberiem si ju a idem s ňou ku stolu, ktorého som si všimla len teraz. Sadnem si a začítam sa do nej. Je to celkom zaujímavé. Asi v polovici knihy ma majster vyruší.
,,Poď jesť." Zodvihnem ku nemu hlavu.
,,To už je toľko hodín?"
,,Bol by som ťa zavolala aj skôr, ale nemohol som ťa nájsť."
,,Aha," vyrazím zo seba.
,,Tak poď." Poslušne vstanem a idem za ním. Naučila som sa, že majstrovi sa vzdorovať nemá. Nie žeby ma bil alebo niečo také, to sa nerobí. Majster ma učí a drží pri živote. Od neho mám krv. Ja som ten typ upíra, čo nesmie piť krv človeka a tak jedinou mojou nádejou je môj majster. A nemusel ma zobrať. On ma neuhryzol, len mi dal napiť krvi.
,,A ako to bude, keď nastúpim na akadémiu?" Niekomu by sa zdalo, že Derron nebude vedieť o čom kecám, ale on vie.
,,Tuším že raz za mesiac ti bude krv stačiť?" Prikývnem. ,,Dobre. Tak raz za mesiac sa zídeme. A áno ja viem, že raz za mesiac máte lov. Ten vynecháš." Znovu kývnem a odrežem si z prepečeného stejku. Derron ho má krvavý, ale mne by z neho bolo blbo.
,,Ty si vyrastala bez otca, však?" ozve sa po tichu. Skloním hlavu a potichu kývnem. Táto téma ma vždy zraňovala.
..Prepáč, nechcel som."
,,To nič," poviem a zodvihnem hlavu. Až teraz ucítim slzy. Rýchlo ich zotriem a dúfam, že si to nevšimol. Ale mám smolu, všimol. Postavím sa od stola a chcem ísť preč. Zabráni mi v tom ruka čo mi stlačí rameno a otočí ma ku sebe. Pozrie mi do očí.
,,Nechcel som ti ublížiť. Naozaj som to nevedel. Prepáč." Pritisnem sa ku nemu. Nechá ma a omotá ruky okolo mňa. Položím si hlavu na jeho rameno a nechám sa tíšiť. Onedlho mi oťažejú viečka a začnem zaspávať.

Derron:

Tak toto som posral. Mal som byť ticho, alebo začať o niečom inom nie o ňom. Ucítim, že zaspala a tak ju vezmem do náručia a odnesiem hore do jej postele, kde ju uložím a natiahnem jej budík. Dúfam, že zajtra z toho nedostane infarkt. Výndem von a zamierim do pracovne, kde si nalejem pohár whisky. To do seba preklopím. Aspoň trochu sa ukľudním a sadnem si do kresla. Zora je fajn a mám ju rád, to hej, ale je mi jej ľúto. Jej matka je strašná beštia - spoznal som ju ešte, keď čakala Zoru. Zoznámil ma s ňou Zorin otec. Bol to fajn chlap. Nechápem ako sa mohol dať dokopy s takou, ako je ona. Do Zoriných piatich rokov to bolo ako tak v poriadku, ale potom niekam zmizol. Ani ja som ho nedokázal nájsť tak som sa vrátil sem a začal dávať pozor na Zoru. Aj keď som videl, ako s ňou zaobchádzala, nemohol som s tým moc robiť, lebo by to pre Zoru nedopadlo dobre. Až vtedy keď ju dala tomu parchantovi sa veci dali do pohybu. Bol som prekvapený, kam až došla lebo cintorín bol dosť ďaleko. Nemohol som ju tam nechať. A nie pre to, že je to jeho dcéra.
Zora:

Zobudím sa na nejaké pípanie. Zamrnčím a rozlepím oči len pre to, aby som zistila, že ma budí hnusný budík. Nikdy som tu vec nemala rada. Zaklapnem ho a potom si spomeniem že dnes idem do školy. Vystrelím z postele rovno do kúpeľne kde vykonám rannú hygienu. V izbe sa oblečiem a idem dole, dúfam že budú raňajky. Na moje šťastie sú.
,,Dobré ráno," pozdravím Derrona. Kývne mi a ja si sadnem ku raňajkám.
,,Dnes ideš na akadémiu."
,,Áno viem." Keď dojeme, idem si hore po kufor ktorí mi Derron pomôže naložiť do auta a už ideme smer akadémia. Celou cestou sme ticho.
,,Tak vystupovať," zavelí keď sme na mieste. Nervózne sa vygúľam z auta a pozriem sa na ten dav pred budovou.
,,Nervózna?" opýta sa ma majster. Kývnem. Derron ma odvedie niekam dnu ku nejakej ženskej. Asi to je riaditeľka, pomyslím si.
,,Dobrý deň. Ty si Zora však?"
,, Áno som," prisvečím. Potom sa ma pýta sto ďalších otázok, až mi dá kľuč od mojej izby. Konečne. Von sa ešte rozlúčim s Derronom a vydám sa v ústret novému životu.

Ochranca

5. dubna 2012 v 19:15 Jednorazovky
Joo konečneeeeee je to tu. Ďalšia jednorázovka *fanfáti* nech sa pači:

Asi pred tromi mesiacmi otec kúpil kaštieľ ďalej za mestom kde nikto neni. Ten kaštieľ je taký veľký, že sa v ňom dá stratiť. Keď som ho videl prvý krát, zbadal som na ňom niečo zvláštne. Doteraz neviem čo to bolo. Možno tá divná energia alebo niečo také, no.
,,No tak Alex. Nečum a poď," zakričí na mňa brat. Vezmem si svoj batoh a ďalšie dve krabice. Vybehnem hore po schodoch rovno na koniec dlhej chodby a vojdem do svojej izby. Hodím sa na svoju posteľ. Ani za nič sa mi nechce vybaľovať ale čo sa dá robiť. So zavrčaním som sa do toho pustil. Asi za dve hodiny som mal hotovo a išiel som pomôcť dole. Vybaľovanie nám zabralo celý deň. Potom už len rýchla sprcha a bol som súci akurát tak na spánok. V polospánku ucítim ako sa ma niečo dotkne. S ľaknutím si sadnem a rozžnem. Obzerám sa po izbe ale nikoho nevidím. Srdce sa mi trochu ukľudní a ja pomaly zaspím. Ale nezhasnem. Celú noc sa už nezobudím až ráno na ten otravní budík. Nespokojne ho vypnem a vstanem. Teraz musím vstávať skôr ak chcem stihnúť školu. Vykonám rannú hygienu, oblečiem sa a zídem dolu na raňajky.
,,Dobré ráno. Vyzeráš ako mátoha. Nespal si?" privíta ma otec.
,,Ale hej." Zložím sa ku stolu kde už na mňa čaká praženica. Rýchlo ju zhltnem a bežím za bratom do školy. Tam to stihneme tak tak ale stihneme. Cez prestávku ku mne dobehne Zen.
,,Tak ako sa tam žije?"
,,Asi si budem musieť kúpiť mapu," odpoviem mu.
,,Radšej GPS, to je menšie."
,,Ako povieš no."
,,Inak, chcel som ťa poprosiť či mi nepomôžeš s tou matikou...úplne v nej plávam." Urobí na mňa psie oči.
,,Ale hej. Pôjdeme ku nám dnes po škole. OK?"
,,Jasné. Diky." Po škole sa odpraceme ku nám kde mu do hlavy začnem vtĺkať vzorce a postupy. Chudákovi Zenovi sa po hodine začne pariť z hlavy.
,,Ale zase až také ťažké to neni," snažím sa ho povzbudiť.
,,Pre niekoho ako ja to je niečo nepochopiteľné Alex," zafňuká a pozrie na mňa. Až teraz mi došlo že je nejako moc blízko. Priblíži sa ešte viac. Pozerám mu do očí. Jeho pery sú skoro pri mojich keď...Keď vzduchom preletí váza. Keby sa Zen nebol uhol tak ju má rozbitú na hlave.
,,Čo to sakra bolo?" To by som aj ja rád vedel. Obaja vypliešťame oči na rozbitú vázu.
,,Asi by som už mal ísť." Postaví sa a ide preč. Ja sa zatiaľ spamätávam zo šoku.
,,Čo si ho uhryzol keď odtiaľto tak vystrelil?" zarehoce sa brat vo dverách. Keď si všimne kam pozerám začne ešte viac:
,,Čím ťa ten chalan tak naštval že po ňom musíš hádzať vázu?" A s týmto sa zdekuje preč. Na celý deň vypadnem von. Tam sa bojím ostať. Vrátim sa až na večeru.
,,Kde si bol celý deň?" opýta sa mama keď si sadneme ku večeri.
,,Von....skúmal som les," poviem popravde. Spokojne kývne a ja som rád že sa v tom nerýpe. Nerád by som jej klamal a keby som jej povedal pravdu asi by ma mala za blázna. Po večeri umyjem riad a idem hore. Tam si ľahnem za notebook a chatujem so Zenom. Asi po pól hodine začne blikať lampa. Asi dochádza žiarovka. Ale keď sa mi vypne notebook viem že to tak asi nebude. Veď som ho dnes nabíjal. Skúsim ho zapnúť, ale ruku akoby mi niečo držalo. Začnem sa mykať ale niekto si na mňa sadne. Toto čo je? Začnem zo sebou hádzať ale je mi to prd platné lebo na mne sedí riadna váha.
,,Nemrv sa," zašepká mi niekto do ucha. Ten hlas je chlapčenský.
,,Tak ma pusti." A naozaj. On ma pustil. Posadím sa a na posteli uvidím chalana. Má šedé vlasy a krásne zelené oči.
,,Ako si sa sem dostal?" poviem nalepený na okno.
,,Ja som tu bol vždy len ma nikto nevidel," povie s úsmevom.
,,Ty si duch,?" opýtam sa už kĺudnejšie. Prikývne.
,,Aha a prečo strašíš mňa?"
,,Lebo si sa mi nasťahoval do izby."
,,Aha tak prepáč...ja sa teda presťahujem."
,,Ale nie nemusíš. Keď už ma vidíš tak tu ostaň."
,,A ako sa vlastne voláš?" opýtam sa rýchlo.
,,Som Night," odpovie mi. Poklepe na miesto vedľa seba. Sadnem si ku nemu. Do noci sa spolu rozprávame a potom idem spať. Stále mám dojem že je niekde pri mne. Ráno prebehne ako vždy, cesta do školy je útrpná a škola ešte horšia. Nikdy som tu nebol obľúbený ani. Pre všetkých som vždy bol ten knihomoľ. Už od základky to bolo takéto. Dúfal som, že aspoň tu to bude iné ale to som sa riadne sekol. Nejaký kamaráti. .nejaké pochopenie. Až v druhom ročníku prišiel do školy Zen ktorí sa ma prvý krát zastal. A tak sme sa začali kamarátiť a po nejakej dobe som zistil že on sa do mňa zamiloval. Nikdy som jeho city neopätoval. Nemohol som sa zamilovať do svojho kamaráta. Do svojho jediného kamaráta. To proste nešlo... Ale Zen to pochopil a dal mi s tým pokoj. Aspoň doteraz.
Dnes do školy neprišiel, ráno mi písal že má chrípku. Ach to zas bude peklo. S týmto zapadnem do lavice a snažím sa dávať pozor. Keď zazvoní, vyleziem na strechu a ostanem tam. Keby som mal aspoň kĺud. Ale nie. Dovalí sa nejaká banda chalanov a začnú na mňa hulákať. Keď chcem odísť nepustia ma ale začnú ma ošahávať. Začnem sa brániť ale nič nezmôžem a oni sa začnú ešte viac rehotať. Ako sa tak na mne bavia jednému na hlave pristane kameň.
,,Au," zvreskne. Otočí sa ale nikoho tam neuvidí. Priletí ďalší kameň a ten zasiahne jedného za mnou.
,,To..to čo je?" banda sa spamätá a zmizne. Keď ma nikto nedrží zamotajú sa mi nohy a začnem padať. Avšak, nepadnem lebo ma niekto chytí. Otvorím oči a stratím sa v krásnych zelených očiach.
,,Ehm. .ďakujem."
,,Neni zač," usmeje sa a pustí ma. Cez celú školu ho cítim pri sebe a keď ma niekto napadne dostane od neho cez držku. Alebo tý čo si na mňa otvoria hubu majú menšiu nehodu. Po škole idem Zenovi zanieť úlohy.
,,ahoj," pozdravy ma z postele.
,,Nazdar maród. Nesiem robotu," zaškerím sa na neho.
,,To mi ani na smrteľnej posteli nedajú pokoj?"
,,Asi nie," usmejem sa a sadnem si ku nemu na posteľ. Ako náhle si sadnem tak je pri mne a blíži sa ku mojim perám. Aj by ma pobozkal ale vzduchom preletí jedna dosť tučná kniha. Zen sa chudák uhne.
,,Okolo teba sa fakt niečo deje." Ani netušíš. Rýchlo mu nadiktujem veci a zmiznem. Doma nikto neni.
,,Tak kde si?" Zakričím na Nighta.
,,Tu som.. Čo sa čertíš?" opýta sa akoby nič.
,,Tak ty sa ešte pýtaj. Prečo si po ňom hodil tú knihu?"
,,Nikto ťa nebude ocucávať."
,,Tak to je snáď moja vec?" Priskočí ku mne a pritlačí ma ku stene.
,,To smiem iba ja," zavrčí.
,,Tak na to zabudni...však ťa nepoznám a ešte k tomu si duch!"
,,No a?? dotýkať sa ťa môžem a aj ostaný ma uvidia."
,,Ale to nejde....ja.. nepoznám ťa."
,,Tak ma spoznaj. Dovoľ mi priblížiť sa ku tebe, Alex." Vezme moju ruku a pritlačí si ju na miesto kde kedysi bilo srdce. Ale aj teraz ho cítim. Bije. Bije inak ako ľudské ale bije.
,,D..dobre," poviem na koniec.
,,Ďakujem...sľubujem že ťa nesklamem." Pobozká ma. Teraz sa do bozku zapojím aj ja. Je to tak krásne. Prepáč Zen, ty si môj kamarát, viac medzi nami nikdy nebude. Night je môj a nikdy ho od seba nepustím. Odnesie ma do mojej izby a jemne akoby som bol z porcelánu ma položí na posteľ. Jemne mi prejde rukou po hrudi až ku pásu tam sa zastaví. Vráti sa späť až ku krku. Pobozká ma.
,,Night," oslovím ho popri bozku. Pozrie na mňa. ,,Dnes nie, prosím."
,,Dobre. Môžem ísť s tebou do sprchy?" opýta sa. Trochu sa začervenám ale kývnem. Vezme ma do náručia a posadí ma na práčku kde ma začne vyzliekať. Keď som vyzlečený tak ma vezme pod sprchu. V jeho dotykoch necítim chtíč len skúma a spoznáva moje telo. Spod sprchy ma vytiahne, osuší a uloží do postele. Ľahne si ku mne.
,,Milujem ťa, Alex."
,,Aj ja teba, Night."

Choroba a kontrola

1. dubna 2012 v 17:52 Nariho nový život(pozastavené)
Tak a je tu pokračovanie...Túto kapitolu by som chcela venovať Rhei ktorá (ako jediná) komnetovala ako divá. Diky moooc a dúfam že sa bude páčiť....


Pozerám sa na kľačiaceho Nariho s hlavou sklonenou. Pýtate sa prečo? No preto lebo rozbil pohár a myslí si, že ho zbijem. Nikdy by som mu nič také nespravil. Kľaknem si ku nemu a opatrne ho pohladkám po hlave. Chudák, klepe sa ako osika. Pritisnem ho ku sebe.
,,Nikdy by som ťa nezbil," zašepkám a jemne ho hladím po chrbáte. Zaborí si hlavu do ohybu môjho pleca a začne plakať. Vezmem ho do náručia a odnesiem do izby. Aj s ním si ľahnem do postele. Ihneď sa ku mne pritúli a pomaly sa začne ukľudňovať. Nakoniec zaspí. Občas ho trhne ale nezobudí sa. Nakoniec aj mňa dostihne spánok.
Zobudím sa na to, že sa mi niekto v náručí vrtí. Nechce sa mi vstávať a tak ho len pritisnem ku sebe. Dotyčný sa v mojom náručí začne vrtieť ešte viac. Nevrlo zavrčím a vrtiaceho sa pritisnem ku posteli. Až poplašený krik dotyčného ma zobudí úplne. Neuvedomil som si e pri mne leží Nari. Rýchlo ho pustím a on ešte rýchlejšie ujde z postele. Vyletí von z izby a následne aj z domu. Rýchlo sa oblečiem a bežím za ním. Od služobníctva sa dozviem že bežal ku lesu. Rozbehnem sa tým smerom. Po asi hodine ho nájdem schúleného pod jedným stromom. Pribehnem ku nemu a silno ho zovriem v náručí. Ihneď sa začne brániť. Pustím ho a pozriem sa na neho. Na tvári mu vidím strach.
,,Nari prepáč mi to. Nevedel som že vedľa mňa ležíš ty." Viem že to znie blbo ale je to tak. Výraz v jeho tvári sa zmení. Neviem prísť na to čo to je ale rozhodne to nie je strach. Ešte chvíľu sa nič nedeje a potom sa mi hodí okolo krku. Obtočím okolo neho ruky.
,,Bál som sa pane...veľmi som sa bál," začne vzlykať.
,,Prepáč. Nechcel som...nevedel som...." Aj mne sa do očí začnú tlačiť slzy. Žmurknutím ich zaženiem a Nariho si vezmem do náručia a idem s ním domov. Tam z neho stiahnem tú košeľu čo mal a ponorím ho do teplej vody. Chudák, musela mu byť riadna zima. Z vody ho vyberiem, osuším a oblečiem do dlhého trika a nohavíc. Uložím ho do postele a sám sa radšej uložím do vedľajšej izby. Nočné mori sa nedostavia.
Keď na druhý deň vstanem uvidím Nariho kľačať pri svojej posteli. Zvedavo sa na neho pozriem.
,,Deje sa niečo?" Chcem ho za ruku zodvihnúť ale uhne.
,,Chcem sa ospravedlniť za to včera," vytlačí zo seba. Tak táto bije. Sadnem si na posteľ a jeho si posadím na seba.
,,To nič. Zľakol si sa. V podstate je to moja chyba." Prekvapene na mňa pozrie.
,,Ale ja.." umlčím ho bozkom. Chudák malý sa rozklepe. Odtiahnem sa od neho a pozriem mu do očí. Svietia mu horúčkou. Jemne ho položím na posteľ a po uši zakryjem paplónom.
,,A nevyliezaj!" Napchám do neho lieky a pod ich vplyvom zaspí. Sadnem si ku nemu a začnem ho pozorovať. Jeho tvár je kľudná....až mi ho príde ľúto. Vyzerá tak nevinne a pritom si toho toľko vytrpel. Opatrne aby som ho nezobudil ho pohladím po vlasoch. Sú také hebké, také poddajné. A pritom...koľko krát ho za ne ťahali? Už nikdy nikomu nedovolím na neho siahnuť.
O tri dni neskôr mi príde upovedomenie o návšteve kontroly. Tý mi tu teraz moc nechýbali. Podráždene hodím papier na stôl a idem do obývačky kde spokojne spí Nari. Nechal som ho tam asi pred dvomi hodinami pri televízii lebo som potreboval zariadiť pár súrnych vecí.
,,Nari, vstávaj," začnem ho budiť. Robím to nerád ale musím. Kontrola je vlastne spolok nadriadených, ktorý sú ako prízraky. Zjavia sa u vás a keď s niečím nie sú spokojný, otroka vám odoberú. Pán keď si berie otroka je zaregistrovaný v ich sieti a Kontrola ho dokáže vičmuchať kdekoľvek.
Priblížim sa ku Nariho perám. Keď sa nezačne odťahovať jemne ho pobozkám. Rukou mu zájdem do vlasou a jemne mu ich prehrabnem. Zatlačím na jeho rameno. Síce nerád ale podvolí sa.
,,Nevzdoruj mi, prosím. Za chvíľu má prísť kontrola a ak budú vidieť že mi vzdoruješ, vezmú ťa odo mňa." Oči sa mu rozšíria strachom.
,,Ja nechcem ísť preč...budem poslúchať. Sľubujem."
,,Viem že budeš," usmejem sa. ,, Nechcem s tebou spať. Len sa trochu zahráme, dobre?" Nesmelo kývne. Znovu sa ponorím do bozku. Prejdem mu po nohe. Stuhne. Zídem nakrk a začnem mu pomaly rozopínať košeľu. Cítim ako mi Nari tuhne pod rukami. Už aby došla Kontrola. Nari vyvráti hlavu do strany a zatne zuby. Chudák. Je načase zmeniť polohu. Ľahnem si na chrbát a jeho posadím na seba. Neisto sa na mňa pozrie.
,,Neboj sa ma, ja ťa nespapám." Natiahnem ku nemu ruku a jemne ho pohladím po líci. Pritisne si moju ruku ku ústam a zasipe ju bozkami. Položí si ju na stehno a bozkami mi obsype krk. Rukou mu zájdem do vlasou a prejdem mu po chrbte. Roztrasenými rukami mi rozopne košeľu a začne ma bozkávať aj tam. Pri dverách zaznamenám pohyb. Odtiahnem od seba Nariho a sadnem si. Jeho si pritiahnem ku sebe. Pri dverách stojí jeden od Kontroly.
,,Nevzdoruj," zašepkám Narimu do ucha. Slabo kývne a hlavu si položí na moje rameno. Kontrola na nás ešte chvíľu pozerá a potom odíde. To bolo rýchle.
,,Už je preč?" zašepká mi Nari v náručí.
,,Áno už je." Nikdy ho nikomu nedám. Nikdy.

P.S: Inaak teraz nás čaká jedna hetero kapitola ku Akadémii čiernej labute. Je to v skúšobnej dobe a uvidíme podľa komentov či budem poračovať alebo nie....a táto kapitolovka je celá hetero!!!!!!!!!!!!