!!Za čo trhám ruky, nohy, hlavy!!
Za reklamy!
Za blbé komenty typu: ,,Si blbá, čo to píšeš za blivajzy a ty nevieš vôbec písať." Beriem kritiku, ale len rozumnú. Blog obsahuje yaoi(boys love)
Kopírovanie. Autor tohoto blogu som JA (pri hrách spoluautory) a tak to prosím rešpektujte.
Zatiaĺ všetko, časom ma určite niečo napadne :D
Vaša Tsuky

Březen 2012

Možno posledný deň

31. března 2012 v 16:11 Nebezpečná láska(yaoi činné)
A druhá kapitola je na svete:

Dva týždne odkedy som stretol Juna. Dva týždne odkedy sa musím sakramentsky ovládať. Moje pudy sa ozývajú každým dňom hlasnejšie ale Jun nie je pripravený uspokojiť ich. Chápem ho, ale pri ňom to je na nevydržanie. Keď pri mne spí a ja cítim jeho teplo...nenechá ma to chladným. Ale zatiaľ si musím vystačiť s vlastnou rukou.
Zozadu ma objímu niečie ruky.
,,Nad čím rozmýšľaš?" Zašepká mi do ucha sladký hlas.
,,Ale nad ničím." Otočím sa a jemne ho pobozkám. Ruky mu položím na boky. Jeho ruky sa mi ovinú okolo krku a pritiahne si ma bližšie. Jeho dotyky vo mne vyvolajú túžbu.
Pevnejšie zovriem jeho boky.
,,Au, to bolí," zanarieka ale neprestane. Stisk povolím a rukou mu vbehnem pod triko. Stuhne ale neodstrčí ma. Ruky stiahnem, a odlepím sa od neho.
,,Prečo si prestal?"
,,Skoro si sa mi tu zrútil, Jun. Mal si ma odstrčiť."
,,Ale mne sa to naozaj páčilo." Naťahuje sa za ďalším bozkom ale ja sa od neho odtiahnem.
,,Nepokúšaj ma, lebo sa neovládnem."
,,A čo ak nechcem aby si sa ovládal," pokúsi sa. Keď sa mu odo mňa nedostane žiadnej reakcie odíde. Smutne sa za ním pozerám. Vtedy pred dvoma týždňami mi povedal že mám nárok na hocčo od neho. Ja som mu povedal že ho chcem za priateľa. Tak prečo mi furt robí toto? To mi neverí ž by som ho mohol milovať?
,,Ten tvoj objav je nejaký nadržaný," ozve sa odo dverí známi hlas.
,,Čo tu chceš, Jiro?" Otočím sa na neho.
,,Prišiel som ti len oznámiť že tam dole ťa už čkajú." Aj jeeeje. Vedel som, že raz to prísť musí, ale že tak skoro?
,,Dobre tak im odkáž že sa dostavím dnes večer," odseknem mu podráždene.
,,Fajn, tak večer." A je preč. Hodím sa na posteľ. Prečo teraz? Nechcem ho stratiť. Nechcem aby odišiel a nechal ma tu samého s bolesťou v srdci. Vstanem a idem za ním. Ak toto má byť náš posledný deň tak nech je poriadny.
,,Ahoj Yoshimi," privítala ma jeho mama. Je to príjemná žena.
,,Dobrý deň," pozdravím ju. ,,Je Jun doma?"
,,Áno je ale nemá najlepšiu náladu."
,,A môžem ísť za ním?"
,,Ale hej. Tretie dvere z prava."
,,Ďakujem." Vybehnem hore po schodoch. Pri jeho dverách zastanem a zaklopem. V nevedomosti toho že som to ja otvorí.
,,Čo zas chceš?"
,,Hneváš sa?"
,,Hej." Vojde späť do izby ale dvere nechá otvorené tak to vnímam ako pozvanie. Jun stojí pri okne. To je veľmi vhodná poloha pre mňa. Objímem ho zozadu. Začne sa mykať ale ja ho nehodlám pustiť.
,,No tak, nehnevaj sa strašidielko," snažím sa ho uchlácholiť. Jemne ho pobozkám na krk.
,,Nepôjdeme sa prejsť ku jazeru?" Otočí sa ku mne s leskom v očiach.
,,Dobre. Len chvíľu počkaj, musím sa prezliecť." Pustím ho a sadnem si na posteľ. Jun vyberie veci zo skrine a začne si vyzliekať triko. Pohľad na jeho obnaženú hruď vo mne vyvolá chtíč. Akoby nič si prejde rukou po hrudníku a začne si vyzliekať aj nohavice. Nevydržím to a zhodím ho pod seba na posteľ.
,,Ty pokušiteľ," zašepkám mu vzrušene do ucha ktoré obdarujem uhryznutím. Jemne mu prejdem po krku a prejdem na pery. Začnem ho jemne bozkávať a pomedzi to mu prejdem po hrudi a zastavím sa na bradavkách. Stuhne.Vyrazí zo seba pridusený vzdych. Ucítim predĺžené tesáky. Sakra. Odtrhnem sa od neho.
,,Čo je?"
,,Nepôjdeme?" opýtam sa akoby nič. Odsunie ma zo seba a začne sa obliekať. Nechcem mu ublížiť i keď takto riadne ubližujem sebe. Viem, že aj keď sa chová takto robí to len kvôli mne.
,,Tak ideme?" otočí sa na mňa vo dverách.
,,Jasne." Vykročím za ním a onedlho sa jašíme po lese cestou ku jazeru. Keď tam dôjdeme sme celý od lístia. Jun sa postavy na kraj jazera a pozoruje jeho kĺudnú hladinu. Vo mne sa ozve čertík. Prikradnem sa ku nemu a zhodím ho do vody.
,,Ty..." nedopovie lebo skočím za ním. Priplávam ku nemu, za pás si ho pritiahnem bližšie a pobozkám ho.
,,Čo som?" opýtam sa ho keď sa od neho odtiahnem.
,,Ale nič." Prisaje sa na mňa a začne ma bozkávať. Deň strávime šantením v jazere. Najviac zo všetkého mi bude chýbať jeho šťastný smiech a nezbedné iskričky v očiach. Keď začne zapadať slnko vylezieme a mokrý sa rozbehneme ku nemu domov.
,,Prvý," zakričí keď tam dobehneme. Vbehneme dnu. V jeho izbe sa prezlečieme a hodíme na seba suché oblečenie. Rýchlo sa najeme a zalezieme do postele kde sa len tak hráme. Musím sa veľmi krotiť aby som sa na neho nevrhol. Jeho telo je také poddajné.
Keď zaspí opatrne sa vykradnem von a otvorím si portál. Dám mu posledné zbohom a už ma neni.

P.S: Diky Rhea za komenti

Dozvuky 2/2

30. března 2012 v 19:24 Jednorazovky
A je tu pokračovanie s happy endom...Dúfam že sa bude páčiť

Už dva týždne som nevidel Naa. Nedvíha mi mobil, neodpovedá na SMS a ani do školy sa mu neráči. Čo sa deje? To som to nejak urýchli?
,,Aden, musím ísť." Rýchlo sa zvrtnem a utekám smerom ku jeho domu. Nech už sa to medzi nami vyrieši raz a na vždy.
Zaklopem. Onedlho sa vo dverách zjavy Naov brat Zen a na tvári nemá moc nadšený výraz.
,,Čo tu chceš," zavrčí na mňa. Nikdy sme sa moc nemuseli.
,,Teba určite nie. Prišiel som za Naom tak uhni." Chcem ho odsunúť ale nejak mi ujde fakt, že chodí na karate. Skončím s rukou skrútenou za chrbtom.
,,Tak ty si nedáš pokoj? Nestačí ti to čo si mu spravil?" sičí na mňa.
,,Čo..čo som mu spravil. Nechcel som mu nič spraviť. Nechaj ma."
,,Nenechám ty už na neho nemáš právo."
,,A čo som mu spravil?" Pustí ma. Otočím sa ku nemu a čakám čo mi povie.
,,Tak ty nevieš? Vtedy pred dvomi týždňami keď si ho vykopol Naa znásilnili," vychrlí na mňa. Stuhnem. Znásilnili.? Môjho Naa? To nie...
,,Už si spokojný? Nielen že si strašný tupec ale ešte aj toto. Daj mu už pokoj." Chce zavrieť dvere ale ja mu to nedovolím. Keď to najmenej čaká vrazím do neho a prederiem si cestu dnu. Je mi jedno čo ma to bude stáť, ja ho musím vidieť. Aj keby mi mal povedať že ma už nikdy nechce vidieť. Ale ani Zen sa nemieni vzdať. Zdrapí ma a chce ma hodiť o stenu ale ja mu uštedrím jednu do nosa. Začneme sa mlátiť hlava-nehlava. Utŕžim toho dosť ale za Naa mi to stojí.
,,Prestaňte." Ten hlas. Otočím sa ku schodom a uvidím jeho. Oblečenie na ňom len tak visí a oči čo žiarili ako hviezdy zhasli. Čo som to spravil? Troma skokmi som pri ňom a zvieram ho v náručí.
,,Prepáč mi to Nao." Viem že toho moc nezmôžem ale aspoň to poondiate ,,Prepáč" čo som mu nikdy nedokázal povedať mu poviem. Aj keď neskoro.
,,Stalo sa niečo?" uprie na mňa udivený pohľad.
,,Nao ale veď.." nedopoviem...nemôžem.
,,Aha.. tak už to vieš.. Ja.....prepáč." Teraz nechápem ja.
,,Preboha za čo?" Skloní hlavu. Pohladím ho po líci.
,,Maličký.. to nie je tvoja chyba. To ja... ja som ťa odohnal. .nemal som." Zaseknem sa.
,,To nie je tvoja chyba," zašepká a opatrne ma pobozká. Ako by sa bál že ho odstrčím. Nikdy by som to nespravil.
,,Pôjdeme ku mne?" opýta sa, keď sa odo mňa odtiahne. Vezmem ho do náručia a odnesiem do jeho izby. Tam ho opatrne ako najkrehčí porcelán položím na posteľ a ľahnem si čelom ku nemu. Pobozkám ho. Nič od neho nechcem len odpustenie.
,,Odpustíš mi?" opýtam sa potichu. Ak povie nie.......
,,Nemám ti čo odpúšťať... Ren..ja ťa milujem." Niečo tak krásne mi ešte nikto nepovedal.
,,Aj ja ťa ľúbim, Nao."
Viem že to čo som mu spôsobil je neodpustiteľné a moje správanie je ešte horšie ale ja sa polepším. Musím inak....inak si ho nezaslúžim.

P.S: Áno ja viem že to je moooooc krátke mno.....

Premnožené chyby 1/2

29. března 2012 v 20:12 Jednorazovky
Ach tak je tu toto..no uvidíme vaše ohlasy:

Snažím sa dávať pozor ale moju pozornosť priťahuje môj priateľ a jeho ruka na kolene jeho spolusediacého. Síce chodí so mnou, ale flirtuje s každým o koho zakopne. Nemôžem mu na to nič povedať lebo na verejnosti so mnou nič nemá. V škole som pre neho niekto koho nepozná.
,,Pán Hitamori, choďte prosím do skladu a doneste učebnice," vytrhne ma z myšlienok učiteľ. Bez slova sa postavím a idem ku dverám.
,,Pán Asaka vy mu choďte pomôcť." Sakra, na čo tam ide aj Ren?(áno to je môj priateľ) S ním za zadkom sa vydám do skladu.
,,Prepáč mi to chovanie." Milo na mňa pozrie.
,,To nič. Taká bola dohoda, nie?" Krivo sa na neho pozriem. Klamem mu. Škrie ma to ale čo mám robiť? Radšej sa otočím a idem pohľadať knihy.
,,Ren, poď mi pomôcť," zakričím na neho keď ich objavím. Miesto toho aby mi pomohol zo zadu ma objíme a začne bozkávať na krk.
,,Môže byť?" Na toto nemôžem inak ako kývnuť. Otočím sa ku nemu čelom a rázne ho pobozkám.
,,Ty si len môj," zavrčím na neho.
,,A čí by som bol keď nie tvoj?" usmeje sa. Nedokážem sa na neho hnevať. Znovu sa mu vpijem do pier. Popri tom mu začnem rozopínať košeľu a kolenom sa mu otriem o rozkrok.
,,Ty provokatér," zašepká vzrušene. Len sa usmejem. Košeľu nechám tak a nechám ho aby si robil čo chce. Zúrivo sa začne pasovať s gombíkmi a stiahne mi ju po lakte. Aj by chcel pokračovať ale dnu nám vletí spolužiak.
,,Ren kde..." Keď uvidí našu polohu, stíchne.
,,Ale veď si hovoril že s ním nič nemáš. Toto až sa dozvedia ostaný." Chce vísť von ale Ren ho zdrapí a stiahne späť.
,,Ani necekneš inak ťa napchám do termitiska." Aden len kývne. Ja sa medzi tým rýchlo oblečiem.
,,Ren, poď mi pomôcť s tými knihami," zmením tému. Ren vezme jednu polovicu ja druhú a aj so zvädnutým Adenom sa vydáme do triedy.
,,No konečne." V triede nás čaká nie príliš šťastný učiteľ. Rýchlo mu dáme knihy na stôl a zdekujeme sa do lavíc. Pretrpím ešte túto hodinu a konečne vypadnem domov. Doma si rýchlo spravím úlohy a zamierim ku Renovi.
,,Ahoj Nao," privíta ma jeho brat. Je to fajn chalan.
,,Den, nebaľ mi ho," ozve sa zo schodov Ren.
,,Teba by nikdy nevymenil, braček." Má pravdu. Ren zíde dole zo schodov a ťahá ma do svojej izby. Tam ma hodí na posteľ a začne dravo bozkávať. Zorve zo mňa košeľu.
,,Spomaľ trochu," zakňučím. Vezme moju ruku a priloží si ju k rozkroku. Jasne cítim jeho vzrušenie.
,,Vieš aké ťažké je takto existovať?" Rukou mu prejdem po hrudi a rozkrokom sa pritlačím ku nemu.
,,Ach," vyrazí zo seba. Prisaje sa na moje bradavky a ja hlasno zavzdychám. Jeho ruky mám všade po tele. Vznášam sa na oblakoch rozkoše a matne vnímam ako mi sťahuje nohavice. Ucítim že do mňa vnikne najprv jedným potom dvoma prstami. Myseľ už ani nevníma čo sa so mnou deje len si užíva slasť ktorú mi Ren prináša.
,,Uvoľni sa." Poslúchnem ale aj tak ma to bolí keď do mňa začne prenikať. Stiahnem sa.
,,No tak. Bude to dobré. Len sa uvoľni," šepká mi sladké slová a popri tom ma bozkáva všade kam dočiahne. Bolesť odíde, nahradí ju vzrušenie. Opatrne sa pohne. Moje telo zaplaví najkrajší pocit v živote. Pomaly začne prirážať. Izbou sa nesú slastné vzdychy. Obaja sa necháme uniesť vášňou až ku vrcholu.
Ren sa udýchane zvalí vedľa mňa.
,,Bolo to dokonalé." Opatrne sa ku nemu pritisnem. Nechá ma. V jeho náručí na mňa doľahne únava a pomaly začnem zaspávať.
..,,Dobre." Toto ma zobudí. Ospalo sa na neho pozriem.
,,Deje sa niečo?"
,,Ani nie ale budeš musieť ísť. Má sem prísť pár kamošov," ozná mi akoby nič. Nič mu na to nepoviem len sa postavím rýchlo oblečiem a ešte rýchlejšie odtiaľ zmiznem. Vonku nechám dopadnúť prvé slzy. Prečo ma takto vyhnal? To sú mu prednejší kamaráti ako ja? Moje úvahy sa rozplynú vtedy keď mi niekto priloží ruku na ústa. Snažím sa brániť ale pomaly strácam vedomie. Prepadnem sa do nič nehovoriacej tmy.
Zobudím sa až na to že mi je zima. Otvorím jedno oko a zistím že ležím na podlahe nejakej opustenej budovy a že som nahý. Chcem sa postaviť ale bodavá bolesť v zadku mi to nedovolí.
,,Aha už je to hore." Obzriem sa smerom kde tuším hlas. To čo uvidím ma vyľaká. Stojí tam banda asi piatich chlapov s chlipnými pohľadmi. Och nie. Jeden z nich ma zdrapí za vlasy a hodí bližšie ku nim. Chytí ma za ruky a druhý mi roztiahne nohy a surovo do mňa vnikne. Toto bolí. To nie je môj Ren. Chcem umrieť a to hneď.


Sorry za ten koniec ale bude aj ďalšia časť..paaaaaaaaaaaa

Nečakané

28. března 2012 v 15:29 Nič nie je tak ako to vyzerá(yaoi, finish)
Ja viem že som vás trochu zanedbala ale mám to trochu zložitejšie...Aby ste nepovedali tak tu je 1. kapitola novej kapitolovky......


Bežím po lese a cítim kráľových lovcov. Popred oči mi preletí šíp ale nezastavím. Úspešne sa vyhnem ďalším trom šípom. Sú fakt neoblomný. Zrazu sa mi pred očami mihne tieň a zvalí ma na zem.
,,A máme ťa vĺčatko." Obkročmo si na mňa sadne a tak mi znemožní pohyb. Ucítim, že mi na krk nasadí obojok. Zakňučím. Pod vplyvom obojka sa začnem meniť na človeka. Keď sa zmením úplne doľahne na mňa jeho váha.
,,Zlez zo mňa," zavrčím.
,,Vĺčtko je drzé," zaškĺabí sa jeden z vojakov. Lovec čo na mne sedí a za vlasy vytiahne na nohy.
,,Hýb sa." Vzdorovito sa pohnem smerom ku hradu. Cestou hádžem očko po tom lovcovi. Medené, mierne dlhé vlasy, čierne oči. Keby to nebol lovec tak je na zožratie. Ale keďže je lovec je nanajvýš tak na roztrhanie.
,,A žiadne sprostosti," zasyčí mi do ucha keď vchádzame ku kráľovi. Kráľa uvidím stáť pri okne chrbtom ku nám.
,,Konečne ťa vidím naživo, Saras. Alexandras, môžeš ísť." Lovec sa ukloní a výnde von. Kráľ od okna zamieri ku mne.
,,V mojom kráľovstve si legenda, Saras. Ale nikto mi nepovedal že si až taký krásny." Rukou mi prejde po líci. Uhnem. Keby som nemal ten prekliaty obojok.
,,Tak ty to chceš takto." Jeho úsmev nesľubuje nič dobré. Prirazí ma ku stene a dravo mi začne okupovať pery. Keď chcem niečo povedať jazykom mi do nich prenikne. Uhryznem ho.
,,Ty pľuha," zavrčí a strelí mi facku a stena mi dá druhú.
,,Stráže." Do izby sa nahrnú vojaci. ,,Hoďte ho do temnice tam sa naučí poslúchať," rozkáže im s úsmevom. Jeden vojak ma zdrapí a vedie pod hrad.
V temnici si sadnem na zem a čakám. Ani hlad ma nezlomí. Od nudy nakoniec zaspím. Zobudím sa až na lačné dotyky. Chcem otvoriť oči ale nemôžem.
,,Nechaj ma," zakňučím. Jeho dotyky sú mi nepríjemné. Nereaguje. Začnem sa vrtieť a odtláčať ho. Ruky mi chytí za hlavu a pokračuje ďalej. Jeho ruky mám všade. Cítim ako mi začne sťahovať nohavice.
,,Nie prosím," zafňukám. Ignoruje ma a surovo do mňa prenikne. Zavyjem bolesťou. Keď začne prirážať prehnem sa. Bezcitne do mňa priráža. Od bolesti sa krútim a fňukám. V očiach ma pália slzy. Vždy som vedel že kráľ je bezcitný ale nikdy som si netypol že zrovna ja skončím pod ním.
,,Si môj," zašepká keď do mňa vyvrcholí. Výnde zo mňa ale oči mi neodviaže.
,,Nikdy," zasipím.
,,Uvidíme." Zrazu som sám. Schúlim sa do klbka a rozvlikám sa. Mal pravdu. Teraz som s ním navždy spojený a ani zabiť ho nemôžem pokiaľ chcem žiť. Od únavy zaspím. Zobudím sa na to, ako so mnou niekto trasie. Otvorím oči.
,,No hurá." Je to ten lovec čo ma chytil. Namáhavo sa posadím. Bolí ma celý človek, najmä zadok.
,,Ak ma chceš odviesť ku kráľovi tak nejdem," oznámim mu. JA viem že v takomto stave toho moc nezmôžem ale za pokus to stojí.
,,Ja viem. Ani to od teba nechcem.."
,,Tak čo odo mňa chceš?" skočím mu do reči.
,,Chcem ti pomôcť utiecť." Vyvalím na neho oči.
,,Tak to ti sotva uverím. Však si lovec!"
,,Ja viem kto som. Ak pôjdeš so mnou ja ti to vysvetlím." Koliečka v hlave sa mi začnú točiť o niečo rýchlejšie. Ak mi nepomôže on tak nikto. A on je jediný čo ma odtiaľto môže dostať.
,,Fain idem s tebou," poviem na koniec.
,,Fajn, to máš." Hodí mi veci. Keď výnde rýchlo sa oblečiem a idem za ním. Nepozorovane sa dostaneme von.
,,Počkaj." Príde ku mne a dá mi dole obojok. Konečne sloboda.
,,Máš vôbec kam ísť?" opýta sa ma.
,,Čo teba do toho?"
,,Zachránil som ti život tak dačo ma do toho je. Bol by som nerád keby som ťa zachraňoval zbytočne...Tak máš kam ísť?" Chvíľu je ticho.
,,Nie," priznám sa nakoniec.
,,Tak poď so mnou."
,, Ok," poviem bez váhania. Bez neho by som bol v riadnej prdeli.

Postavy:
Alexandras:

Saras:

ja viem že to je trapné ale tu je zoznam:


  1. Nekompromisný život
  2. Nebezpečná láska
  3. Nariho nový život
  4. Nič nie je tak ako to vizerá
  1. Akadémie čiernej ruže
Teraz niekedy nám pribudne Nebezpečná láska..pomoooc

A zase o rok staršia

26. března 2012 v 19:00 Úvahy života

Nuž ako každý rok aj tento som oslavovala narodky. Len s rozdielnym vekom. Minulý rok to bola 13 dnes to je14. Musím sa prisnať že nikdy som svoje narodky nemala rada a dnes ich priam nenávidím. Asi si poviete že som mimo alebo šibnutá alebo oboje dohromady ale je to tak no. Moje narodky nikdy neboli nejak pompézne ani nič také ale doteraz som si to moc nevšímala a ani mi to moc nevadilo. Ale narodil sa mi brat a on oslavoval jeden rok. Na jeho narodky sa u nás ziavila celá família. Prešiel čas a prišli moje narodky. Nikde nikto. To človeka nasere. Možno si poviete že som rozmaznaná a tak ale toto naozaj zabolí.

A je rozhodnuré

21. března 2012 v 17:29 Vykeci
Rozhodla som sa, že bidem aj naďalej písasť akadémiu čienrnej ruže. Uvidím ako sa to ujme a ak hej tak budem poračovať ak nie taks tým seknem. Skúsim prvé dve kapitoly a potom uvidíme. Nepribudnú však teraz ale až keď dopíšem podˇôa zoznamu.....tak uvidíme a ak sa vám to bude páčiť ak to aj okomentujte!! paaaa

2. kapitola

20. března 2012 v 18:51 Neúprosny osud(yaoi, činné)
A je tu druhá kapitola. začínajú sa mi krížiť či a to mám toho toľko pred sebou...no uvidíme. Pekné číanie:

Miernim kopom otvorím vchodové dvere ktoré tak isto aj zatvorím. Chalan(ešte som sa nespýtal na jeho meno) mi po ceste zaspal v náručí. Uložím ho do postele kde pred tým ale teraz pri ňom ostanem. Onedlho sa na mňa uprú jeho modré kukadlá.
,,Vitaj medzi živými," usmejem sa na neho.
,,Čo..čo tu robím?" Zmetene sa posadí. V zápetí sa jeho oči rozšíria strachom.
,, Ja musím ísť domov lebo otec..." nedopovie lebo ku nemu priskočím ja. Uprie na mňa zrak.
,,Nikam nepôjdeš. Tam ťa už nepustím. .Nikdy." Sadnem si na posteľ a zovriem ho v náručí.
,,Ale on ma tu nájde. On ma nájde aj v pekle," zafňuká. Pritisnem si ho bližšie.
,,Neboj, nič ti už nikdy neurobí ja mu to nedovolí."
,,Sľubuješ?"
,,Sľubujem," zašepkám mu do vlasov. Unavene si zloží hlavu na moje plece.
,,Ďakujem," zašepká. Len sa pousmejem. Aj s ním si ľahnem.
,,Čo to robíš?" opýta sa celý červený.
,,Neboj len si chcem ľahnúť. Ani sa ťa nedotknem," poviem mu s úsmevom a pozorujem ako sčervenie ešte viac. Je strašne roztomilý. Ale to si zatiaľ nechám pre seba.
,,Aha um...no dobre," povie po tichu a pritúli sa ku mne. Opatrne cez neho prehodím ruku. Usmejem sa keď neuhne.( furt sa len škerí mno) Onedlho zase zaspí. Bol by som aj ja ale vyruší ma zvonenie pri dverách. Nespokojne zavrčím a idem otvoriť.
,,Kde je môj syn?" zakričí na mňa pán pred dverami. Domyslím si že to je jeho otec.
,,Tak váš syn," uškrniem sa. ,,Ako ho ešte môžete nazývať synom keď ho tak tlčiete?" Žena vedľa neho sa mykne. Zjavne to netušila.
,,Ja ho nebijem. Odkiaľ máte túto sprostosť?" robí sa blbým.
,,Tak na to by som sa rád pozrel. Ako vysvetlíte tie modriny a stopy po remeni?"
,,Čo ja viem čo robí s tými svojimi kamošmi?"
,,To neviem ani ja ale viem, že ste mu to spravil vy." Na schodoch ucítim jeho prítomnosť.
,,Nerien poď sem," zakričí na neho chlap predo mnou. Tak Nerien? Pekné meno. Nerien zíde dole ale zastane kúsok odo mňa.
,,Povedal si že mi nič nespraví. Sľúbil si mi to," povie a uprie na mňa smutné oči. Ako ja neznášam keď aj v nich smútok.
,,Neboj sa nič ti nespraví ja slovo držím." Prídem ku nemu a objímem ho. Pritlačí sa ku mne čo najbližšie a hlavu schová do ohybu môjho ramena.
,,Okamžite poď sem," zahuláka odo dverí. Využije to, že tam nie som a začne si to rázovať ku nám. Nariena posuniem za seba a postavám sa do bojovej pozície. Keď mi chce vraziť tak mu ruku zdrapím a skrútim za chrbát.
,,Ešte raz sa ku nemu priblížiš tak ťa darujem Satanovi ako darček pod stromček." A verte že Satan by bol aj celkom rád. Za zvučných protestov ho vykopnem von na ulicu.
,,Počkajte," ozve sa keď chcem zavrieť dvere. Otočím sa a uvidím tú ženu čo bola s tým debilom.
,,Čo chcete?"
,,Chcem svojho syna. Ja viem.." Zarazím ju zdvihnutím ruky.
,,Poďte ďalej, nebudeme to riešiť na ulici," pozvem ju. Nechám ju prejsť a zatvorím dvere. Usadím ju na gauč. Všímal som si hlavne Narienove reakcie. Je prekvapený ale strach na ňom neni.
,,Tak hovorte," vyzvem ju.
,,Ja viem že som ho nemala nechávať samého len s ním ale nemohla som inak. Keby som bola vedela že toto mu robí nikdy by som ho s ním nenechala." Vstane a pristúpi ku Narienovi. Nebojí sa jej a to je dobré.
,,Narien, pôjdeš so mnou domov?" opýta sa ho. Narien pozrie na ňu a potom na mňa. Príde ku mne:
,,Môžem ísť?" opýta sa. Akoby som ho tu mohol držať.
,,Ja ťa tu nedržím. Je to len na tebe, maličký." Trochu ma to bolí ale keď bude šťastný tak budiš.
,,Dobre ale budeš ma navštevovať inak sa na teba prisajem a nepustím ťa." Prudko ma objíme.
,,Samozrejme že budem. Bez teba by som nemohol existovať." Prekvapene na mňa pozrie.
,,Bež už," pošlem ho preč. Toto nemal vedieť nie teraz. V jeho očiach sa obiavý sklamanie. Vybehne hore schodmi. Vyberiem sa za ním. Pozorujem ho ako sa prezlieka. Je taký nádherný. Ale ešte nie, ešte musím počkať. Prejde okolo mňa. Vo dverách ešte zastane:
,,Ako sa vlastne voláš?"
,,Som Yaoshigo."
,,Tak sa uvidíme, Yaoshigo," usmeje sa a je preč. S blažením pocitom sa pozerám von oknom kým mi nezmizne.
A postavy:

Yoshigo:


Narien:

Juu tu je kosa

20. března 2012 v 17:51 Úvahy života
+2°C Talianské autá sa nedajú naštartovat

0°C Destilovaná voda zamŕza

-1°C Dych sa stáva viditeľným. Rusi jedia zmrzlinu a popíjajú studené pivo

-4°C Pes sa ti snaží napchať do postele

-10°C Francúzske autá prestávajú štartovať

-12°C Politici začínajú rozprávať o bezdomovcoch

-15°C Americké autá sa nedajú naštartovať

-18°C Helsinskí obyvatelia zapínajú topenie.. Obyvatelia Havaja zamrzli

-20°C Dych sa stáva počuteľným

-24°C Nemecké autá sa nedajú naštartovať

-29°C Pes sa ti pokúša vliezť pod pyžamo. Japonské autá sa nedajú naštartoavť

-30°C Žiadne normálne, ani ruské autá neštartujú

-39°C Vriaca atmosféra v Kongrese zamrzne. Rusi si zapínajú horný gombík na košeli

-50°C Auto sa ti snaží napchať do postele

-60°C Obyvatelia Helsínk zamrzli. Tulene opúšťajú Grónsko a sťahujú sa na juh

-70°C Zamrzlo peklo. Univerzita v Kuznecku organizuje cezpoľný beh na zahriatie

-72°C Advokáti si strkajú ruky do vlastných vreciek

-75°C Santa opúšťa polárny kruh

-120°C Alkohol zamrzol, Rus je poriadne nasratý

-268°C Hélium zkvapalnelo

-273,15°C Absolútna nula. Elementárne častice sa prestávajú hýbať. Rus líže zmrznutú vodku a uznáva, že je ozaj kosa

Ja som mala dosť hehehe.

Je to na vás

19. března 2012 v 17:45 Vykeci
Mám dylemat. Mám alebo nemám. V podstate ide o to, že by som chcela pokračovať v Poviedke Akadémia čiernej labute ale začala som s yaoi. Mám pokračovať alebo nie? Svoj názor zanechajte v komentoch. Dkyyyy

Krutý pád

16. března 2012 v 16:41 Z básnickej dielne
Keď bola ešte malá,
Zatvárala oči a unikala do svojej reality.
Mala predstavy a krásne ilúzie.
Ale realita bola krutá.
Brala jej ilúzie a sna,
nahrádzala ich trpkou pravdou.
Mäká tráva sa zmenila na skaly,
láska na nenávisť,
ilúzie sa rozplynuli,
sny zahynuli.
A teraz už bez ilúzii,
dospelá tu sedí,
marne späť privolať sa ich snaží.
Už dávno sa utopili na dne pohárika.
Nahradilo ich však niečo iné.
Sladké slová, falošná rozkoš.
Malé dievčatko sa talo dospelou,
prišlo a sny aj o lásku,
život od nej tiež začína utekať,
ako posledný usúdil,
že za to nestojí.

Len medzi nami dvoma

16. března 2012 v 16:29 Z básnickej dielne
Aby som nezabudla písať aj básne, píšem toto a pribudne ešte jedna. Tieto dila sú dôkazom toho, že smútok a utrpenie sú ten najlepší majster.
Už zvony bijú,
na pohreb ľudí volajú.
Šťastný deň sa v hrôzu zmenil,
do sŕdc smútok zasial.
Miesto svadby pohreb,
nikto nechápe.
Ženích kľakne ku rakve,
pozrá sa na jej oči mŕtve.
Mikdy ho nemilovala,
on to vedel,
srdce mu trhalo,
že bude jeho.
Nikto nevie že šťastný je,
6e jeho milá,
už navždy spí.

Do nového domu

15. března 2012 v 18:42 Nariho nový život(pozastavené)
Idem po uličke, ktorú lemujú mladý chalani. Nevyzerajú zle ale mňa zaujal jeden na konci. Áno uhádli ste, som na trhu s bielym mäsom. U nás to neni nič nezvyčajné. Prídem na koniec radu. Na podlahe leží spiace telo asi 14 ročného chlapca s bielymi vlasmi. Na jeho tele si všimnem nepekné modriny.
,,Tohto," poviem strážnikovi. Kývne otvorí celu.
,,Vstávaj." Šklbne reťazou ktorú má chalan pripevnenú ku obojku. Konečne sa mi naskytne príležitosť vidieť jeho oči. Sú zelené na niektorých miestach až žlté.
,,Pohni sa," zavrčí na neho strážnik a znovu šklbne reťazou. Výnde z cely a podá mi ju. Od teraz je jeho život v mojich rukách.
,,Ešte jedna vec." Vytiahne injekciu.
,,Toto mu vpichnite keď ho budete prevážať odtiaľto," odporučí mi. No uvidíme. Pohnem sa preč a chalan ide ako pes za mnou, nemusím ničím šklbať. Keď videme von sadne si do auta a pichnem mu injekciu. Skoro okamžite zaspí. Nasadnem aj ja a ideme domov. Tam ho ešte spiaceho vytiahnem z auta a vynesiem ho hore do izby. Viem, že by stačilo ním zatriasť a on by sa zobudil ale to nechcem. Nikdy som nebol tvrdý na nikoho a ani na svojich otrokov. V podstate som si ich brával len tak na jednu noc a potom išli späť ale on je o niečom inom. Je to pre niečo iné. Uložím ho do postele a slúžkam nakážem nech ma zavolajú keď sa zobudí.

Otvorím oči. Toto je prvý krát čo som sa zobudil samovoľne a nie šklbnutím reťaze. Viem že som dostal pána ale prekvapilo ma to. A ešte ma prekvapilo že ležím v posteli a nie na zemi. Opatrne sa posadím. Izba je priestranná. Do izby vojde nejaké dievča- asi slúžka.
,,Ach, už si hore. Fajn." Vide z izby. Chvíľu sa okolo seba obzerám až mi zrak padne na chlapa pri dverách. Z ľaknutím vyskočím z postele. Hodím sa na kolená a začnem sa ospravedlňovať. Zastaví ma až jemný dotyk na pleci. Zdvihnem hlavu.
,,To je OK. Ja som ťa uložil do tej postele a nie preto aby som ťa potrestal," povie mi pán jemne. Som z toho mimo. Vždy nás učili že pánom sme na obtiaž a je ich dobrá vôľa že si nás nechajú. A za to im máme slúžiť a vyhovieť vo všetkom.
,,Ja ti naozaj nechcem ublížiť," povie mi pán chlácholivo. Zodvihne ma zo zeme a odnesie do kúpeľne kde ma posadí do vane a začne umývať. Znovu ma prekvapí. Tá voda neni studená ale príjemne teplá. Keď ma doumýva zabalí ma do mäkého uteráku. Potom ma odnesie späť do postele a až po uši zachumle do periny.
,,Ako sa vlastne voláš?"
,,Nari, pane." Pán spokojne kývne.
,,Pane? Prečo idete preč?" Veď toto je vaša posteľ a.....aj ja som váš." Pán zastane v pól kroku a otočí sa na mňa.
,,Toto si naozaj myslíš?," sadne si ku mne na posteľ. ,,Nepatríš nikomu ani mne. Ty si človek a nikto nemá právo na teba siahnuť bez tvojho súhlasu."
,,Ale vy ste ma kúpil som váš," oponujem mu.
,,Nie. Na to aby som ťa kúpil mám vlastné dôvody. Ja nechcem aby si mi patril. A ešte niečo. "Siahne mi Dá mi na krk a odopne obojok. Prekvapene zažmurkám. Pán sa usmeje, dá mi pusu na čelo a odíde.

Unavene sa zvalím do postele. Ten chalan je fakt zlatý ale trochu ma trápi to jeho chovanie. Áno ja viem že každý sa takto chová ale ja ho od toho odnaučím. Ale až zajtra. Teraz si pekne ľahnem a zaspím.
O niekoľko hodín ma zobudí krik. Vyskočím na nohy a idem do izby oproti. Keď otvorím dvere, uvidím Nariho ako sa nepokojne hádže na posteli ak kričí zo sna. Pribehnem ku nemu a jemne ním zatrasiem. Po chvíli otvorí oči ale zjavne ani nevie kde je. Len ho objímem. Privinie sa ku mne a nie je ochotný ma pustiť. Však ho ani nenútim. Keby to bolo za inej situácie tak som aj rád ale teraz.......Uvedomím si že zaspal. Keďže ma nechce pustiť, ľahnem si s ním do postele a jeho si nechám pritisnutého ku sebe. Zaspať však nemôžem. Hlavou mi vŕta otázka: Koľko krát asi takto kričal zo sna a nikto pri ňom nebol. Nikto ho neobjal a neutešil? To sa odteraz zmení. S touto myšlienkou sa odoberiem do náručia Morfeovho.

Ráno sa zobudím v postele a s pánovou rukou okolo pása. Opatrne sa ku nemu obrátim tvárou a zistím, že nespí.
,,Dobré áno," usmeje sa na mňa.
,,Dobré ráno." Trochu sčerveniem. Pán vstane a ide preč. Tiež vstanem a idem za ním. Zídeme dole do kuchyne. Prekvapene na neho pozriem.
,,No ideme raňajkovať, nie?" Z chladničky vyberie salámu a vajíčka a začne robiť omeletu. Tak toto bude ešte dosť divné. Prečo ju robí on keď som tu ja?
,,Pane? Prečo nevarím ja? Predsa na takéto veci som tu ja," ozvem sa opatrne.
,,Ja viem že si tu a keď už si tu tak poď jesť." Postrčí ma ku stolu a usadí zaň.
,,A jedz," povie nekompromisne. Viem že pánovi by som odporovať nemal ale tu to nejde. Len pokrútim hlavou.
,,Ale no tak, až sem počujem ako ti škŕka v bruchu," zažartuje. A aj naďalej pozerám na naložený tanier.
,,Tak inak." Prisunie si ku mne stoličku, vezme lyžicu a začne ma kŕmiť. Prekvapene na neho pozriem a otvorím ústa. Využije to a strčí mu tam lyžicu s omeletou. Takto ma nakŕmi a umyje riad. Asi mi začal nový život, čo poviete?


Postavy:

Cedrik(pán):

Nari:

A zase zoznam

15. března 2012 v 17:55 Vykeci
A zase je tot u. Musím urobiť zoznam aby to nedopadlo tak, že pri jednej nebude príliš veľa. Tak tu je:

  1. Nekompromisný osud
  2. Nebezpečná láska
  3. Nariho nový život
Medzi tým niekedy prídu aj jednorázovky. Paaa

Ako to všetko začalo

14. března 2012 v 16:31 Nebezpečná láska(yaoi činné)

Pozerám sa na svoju novú triedu a snažím sa ignorovať pohľady ženskej populácie. Môj záujem sa točí okolo jedného šedo vlasého chalana, ktorý sa pozerá von oknom. Ako na potvoru ma učiteľ posadí ku nemu.
,,Ahoj, som Yaoshimi."
,,Jun," odpovie mi bez záujmu. Celú hodinu sa vrtím na stoličke lebo túto látku sme už brali. Keď zazvoní vstanem a chcem ísť za Junom ale niekde ho stratím. Nájdem ho až na streche natisnutého na stenu. Okolo neho sú nejaký chalani a dosť dobre sa na ňom zabávajú. Vo mne vskipí zlosť. Vrhnem sa na jedného a ostatný na mňa. Proti mne nemajú šancu.
,,Ale, ty si prišiel zachrániť tohto?" povie ten, čo Juna drží pri stene. Zavriem oči a začnem sa sústrediť. Ucítim silu prúdiacu do môjho tela. Keď oči otvorím, som si istý, že sú červené. Jun ich nevidí lebo má oči zatvorené. Ale ten čo ho drží ich vidí perfektne.
,,Pusti ho inak ťa zabijem," zavelím nekompromisne. Môj rozkaz splní a Jun padne na kolená ale oči neotvorí.
,,Zmizni," zasyčím keď okolo neho prechádzam. Aj tento rozkaz splní. Kľaknem si ku Junovi. Klepe sa ako osiky.
,,Nemal si to robiť," ozve sa potichu. Vysvetliť mi to nestihne lebo omdlie. Vezmem ho a idem s ním ku nemu domov. Potrebné informácie si vtiahnem z jeho hlavy. Viem že som drzý, ale čo.
Dnu ma vpustí jeho mama s nie moc nadšeným pohľadom. Dnu ma pozorujú zamračené pohľady jeho otca a asi brata. Jeho matka ma zavedie do jeho izby a odporučí mi aby som s ním zostal kým sa nezobudí. Uložím ho do postele a sadnem si na stoličku oproti. Asi o hodinu sa zobudí.
,,Vitaj medzi živými," usmejem sa. Zmetene sa posadí.
,,Čo tu robíš?" opýta sa ma zamračene.
,,Keď si mi odpadol do náruče odniesol som ťa sem," objasním mu. V jeho očiach sa mihne teň.
,,Aha....takže teraz máš nárok na čokoľvek odo mňa." Teraz vyvalím oči ja.
,,Čo by si chcel, hmmm?" opýta sa.
,,Teba." Poviem zo žartu.
,,Aha.. tak fajn."
,,To nemyslíš vážne. Ja som to nemyslel naozaj," vyhŕknem rýchlo. Vstane z postele a sadne si mi na kolená. Znovu vyvalím oči.
,,Čo robíš?" V živote som už toho videl dosť, ale toto mi ešte nikto neurobil.
,,Nepáčim sa ti?" opýta sa zvodne. Ach komu by sa táto božská tvárička nepáčila? Jeho hebké pery mi začnú kĺzať po krku a začne mi rozopínať košeľu. Zodvihnem ho a hodím na posteľ. Divoko ho pobozkám. Začnem mu rozopínať košeľu až ju z neho strhnem. Pobozkám ho na krk a idem nižšie. Do úst vezmem jeho bradavku a začnem ju cmúľať. Ucítim jemné chvenie. Pozriem sa hore a v jeho očiach je vidieť strach ktorý sa snaží zamaskovať ale nie moc úspešne.
,,Ak nechceš, nebudem pokračovať."
,,Ale ja chcem," vyhŕkne až moc rýchlo.
,,Nie nechceš, bojíš sa. Vidím to na tebe maličký."
,,Ale.." Priložím mu prst na ústa.
,,Nechajme to tak." Prejdem mu prstom po perách. Sú fakt hebké priam nabádajú k bozku. Odolám a vstanem.
,,Počkaj, kam ideš?"
,,Domov," odpoviem prosto.
,,Odprevadím ťa...teda ak chceš." Pritiahnem si ho bližšie.
,,Budem veľmi rád." Jemne ho pobozkám.
,,Tak ideme." Von sa chytíme za ruky a ideme hore ulicou. Pri mojom dome sa rozlúčime a ja sa už teším na zajtrajší deň.

A ešte postavy:

Jun:


Yoshimi:

Nie to nie je baba!!!

Samota prináša bolesť

14. března 2012 v 12:31
Ucítim zuby na svojom krku. Prekvapene otvorím oči a zistím, že zuby patria Lukovi. Luka je môj priateľ ale nie je to človek. Je to upír...môj upír.
,,Luka?" pozriem na neho prekvapene. Nikdy odo mňa nepil lebo to zamietol. Ja by som mu aj dal ale keď nechcel.....Ale v poslednej dobe začína mať chute...ja by som sa nebránil ale nedovolím mu to už len kvôli nemu.
,,Chcem," zachraptí.
,,Nie nechceš," odpoviem mu. Nepríjemne sa na mňa usmeje. Zase je hladný. Jazykom mi prejde po krku. Jasne cítim jeho tesáky na krku. Poddám sa tomu. Pohladí ma po stehne a prejde mi po penise. Vzdychnem. Nemôžem odolať. Už dávno som uvažoval o tom aké by to bolo, keby som mal jeho zuby v krku a sal by zo mňa. Ale najprv si ho pritiahnem ku sebe pre bozk. Ucítim ako mi začne sať krv z rany na pere. Trochu to bolí ale ten pocit je perfektný. Znovu mi jazykom prejde po krku. Už to bude už ma uhryzne už...nič. Otvorím oči a uvidím jeho hnedé oči.
,,Prepáč," povie previnilo.
,,To nič...mne to nevadí," usmejem sa.
,,Ale mne áno...s tvojou krvou by bolo až moc ľahké vziať si ťa."
,,To by bolo OK. JA ťa naozaj chcem," zafňukám. Občas mám pocit že o mňa ani nestojí.
,,Nie ublížil by som ti." A takto je to vždy. Vstanem a idem dole urobiť raňajky. Keď stojím pri sporáku, zo zadu ma objíme Luka.
,,Riky...hneváš sa?"
,,Nie len...asi som trochu sklamaný." Otočím sa ku nemu čelom a dám mu pusu na nos. Jemu to zrejme nestačí a vrhne sa na moje pery.
,,P-počkaj, horia nám raňajky." Rýchlo sa otočím späť a ratujem omeletu.
,,Dobrú chuť," zaprajem mu a pustím sa do toho. Raňajky prebehnú v tichu potom umyjeme riad a Luka sa odoberie do pracovne. Smutne sa za ním pozriem......rozhodnem sa ísť trochu na čerství vzduch. Zamierim ku jednému jazeru kde viem že nikto nebude. Sadnem si na breh a pozorujem hladinu.
,,Prečo si tu tak sám," ozve sa vedľa mňa. Zodvihnem hlavu a uvidím asi päť ročné dievčatko.
,,Len tak," odpoviem bez nálady.
,,Nikto by nemal byť sám," nedá sa.
,,Aj ty si tu sama," upozorním ju.
,,Nie, nie som. Teraz si tu aj ty takže už sme dvaja."
,,Takže už ani ja nie som sám." To dievča je zvláštne.
,,Ale keby som neprišla bol by si tu sám a bol by si smutný." Možno má pravdu.
,,Ale ja som sem prišiel na to aby som bol sám," upozorním ju znovu.
,,A ja ti opakujem že nikto nemá byť sám. Samota prináša bolesť a bolesť ničí." Zvedavo sa na ňu pozriem. Kto je toto dievča. Na päť rokov má toho v hlave až moc.
,,A čo ty vieš o živote," poviem mrzuto.
,,Viac ako ty. A pozri...tam sú moji rodičia," ukáže za mňa. Otočím sa a uvidím manželský pár ako jej kývajú. Dievča sa k nim rozbehne. Keď ich oboch chytí za ruky, zmiznú. Vyvalím oči. To čo bolo? Potom si spomeniem ako som vyvaľoval oči na Luku keď mi povedal že je upír. A keď môžu existovať upíry prečo, nie duchovia?
Pri jazere zostanem celý deň a keď sa začne stmievať dorazím domov.
,,Som doma," zakričím keď sa vyzujem. Žiadna odozva. Vojdem do jeho pracovne a uvidím ho spať na stole. Potichu prídem k nemu a pohladím ho po vlasoch. Ospalo ku mne zodvihne hlavu.
,,Ahoj," poviem po tichu aby ho to nebolelo.
,,Hm," zamručí. V jeho očiach sa blysne červená. Zrazu sa postaví a mňa pricapí na stôl.
,,Luka nerob," začnem sa brániť. Nereaguje len mi začne rozopínať košeľu. Snažím sa ho odtlačiť ale je strašne silný. Oblizne mi krk a pohladí ma po nohe. Ako ráno, tak aj teraz sa zárodky odporu vo mne rozpustia. Kto by odolal. Ale Luka mi to potešenie nedopraje lebo prestane.
,,Prečo si prestal?"
,,Ty vieš prečo," zavrčí a už sa odo mňa chce odtiahnuť. Rýchlo si ho pritiahnem späť čo najbližšie ku tvári.
,,Teraz ma počúvaj. Ak sa nenapiješ zomrieš. A ak zomrieš ty pôjdem za tebou. Rozumieš mi?"
,,Ale ty veľmi dobre vieš že keď sa napijem som agresívny a budem chcieť omnoho viac," protestuje.
,,No a? Aj ja to chcem. Chcem teba." Hladne sa mu prisajem na pery. Chvíľu nereaguje ale ani on nemá oceľové nervy a zapojí sa. Prejde mi po vzrušenom úde. Nadšene zavzdychám. Prejde mi perami po krku. Ja to chcem chcem chcem.... A zrazu to ucítim Jeho zuby sa predierajú kožou na mojom krku.
,,Ach," vyrazím zo seba keď začne sať. Niečo tak krásne som ešte nezažil. Po chvíli prestane a zodvihne ku mne oči plné túžby. Začnem mu rozopínať košeľu ktorá poputuje na zem. Znovu ma začne bozkávať. Zodvihne ma a odnesie do spalne. Rozopne mi nohavice a tie aj s boxerkami letia preč. Zopakujem to a naskytne sa mi pohľad pre bohov. Nikdy som ho nevidel úplne nahého len jeho hruď. Ja ho tak chcem. Natiahne sa za mňa a v jeho ruke uvidím nejakú tubu. Jej obsah si vytlačí na prsty a a zamieri ku môjmu vstupu. Keď do mňa vnikne prvým prstom blažene zavzdychám. Pridá druhý prst a ja som na pokraji blaženosti.
Keď ich vyberie nespokojne zamručím.
,,Neboj, ešte som neskončil," usmeje sa na mňa. Ach, toto som chcel počuť. Roztiahne mi nohy a pomaly do mňa začne prenikať. Stiahnem sa lebo to začne pekelne bolieť.
,,Šššššš," začne ma tíšiť." Uvoľni sa," odporučí mi a začne ma bozkávať. To dokonale odvedie moju pozornosť a onedlho je vo mne celý. Chvíľu sa nehýbe.
,,Milujem ťa Luka," zašepkám.
,,Aj ja teba Riki." Keď sa vo mne pohne vesmír vybuchne v slasti. Jeho pohyby nás oboch ženú k vrcholu. Ešte chvíľu a vyvrcholím. Luka mi znovu zahryzne do krku a vyvrcholí aj on. Unavene sa prevalí na bok a mňa si pritiahne bližšie.
,,Bolo to nádherne, láska. Ďakujem," zašepká mi do vlasov. Nie, to ja ďakujem tebe, že ma nenecháš samého. Lebo samota prináša bolesť a bolesť ničí.

Veľká červená čiara

14. března 2012 v 8:57 Vykeci
Ja som to vedela že to takto dopadne. Ako ste si už mohli všimúť, začala som písať yaoi. A tak som sa rozhodla že urobím veľkú čiaru za všetkým ostatným....to znamená že od teraz už nebudú pribúdať hetero ani nebudem dokončovať už začaté...Len toľko som chcela...nazdaaar

1. kap

11. března 2012 v 17:25 Neúprosny osud(yaoi, činné)
Prechádzam po tmavom parku. Som rád že tu nikto nie je aspoň mi dajú pokoj. Sadnem si na lavičku a snažím sa prekonať ukrutnú bolesť v bruchu. Otec zase prišiel zo služobnej cesty a chytil nerva keď sa dozvedel že nejaký obchod sa posral. Jeho zúrivosť sa presmerovala na mňa. Len tak z ničoho nič. Zobral na mňa opasok a tuším ma pár krát kopol. Keď skončil odplazil som sa preč. Nestalo sa to prvý krát a mama nikdy nie je doma.
,,Hej mladý, nie si tu nejak sám?" Otočím hlavu tým smerom. Stojí tam nejaký chalan s hnusným pohľadom.
,,Čo teba do toho?" Zodvihnem sa z hojdačky a chcem ho obísť ale miesto toho skončím natisnutý na stenu.
,,Pusti ma," zavrčím.
,,Ale no tak...poďme sa trochu zahrať." Rukou mi prejde po stehne a zamieri mi do rozkroku. Začnem ho od seba odtláčať ale nejak si ma nevšíma a pokračuje. Ten chalan je ako skala. Keď ucítim ako mi rozopína bundu začnem sa hádzať. Zrazu mi na líci pristane facka až si narazím hlavu o stenu.
,,Nebráň sa lebo to bude bolieť," zasyčí. Rukou mi vojde pod triko a ja sa oklepem hnusom.
,,Nechaj ma," zanariekam.
,,Tak to nepôjde. Na to si až moc sladký." Rukou mi začne šmátrať po hrudi. Zdám to. Zavriem oči, zahryznem si do pery a čakám čo bude robiť. Chvíľu cítim jeho odporné dotyky všade a potom...nič. Pomaly otvorím oči a uvidím ho nalepeného na stene oproti ku ktorej ho tlačí nejaký chalan. Všimnem si že mu niečo hovorí ale nepočujem čo. Chalan ho pustí a prace sa preč. Chalan číslo dva prejde ku mne.
,,Nechajte ma, prosím," zakňučím.
,,Neboj ja ti neublížim, ja nie som on." Pozriem sa mu do čiernych očí. Jeho tvár sa priblíži ku mojej. Na koniec stratím vedomie.

Pozerám sa na jeho pokojnú spiacu tvár. Je neskutočne zlatý. Nakloním sa ku nemu pre bozk ale zarazím sa. Asi by to dopadlo tak ako minule. Zodvihnem sa a zamierim do knižnice kde ma už čaká Arien.
,,Tak, čo potrebuješ?" privíta ma. Koketne sedí na stole a škerí sa na mňa. Nie, nechce ma zviesť. Za prvé by ho asi jeho priateľ priviazal ku posteli a už nepustil a za druhé...u mňa by neuspel.
,,Potrebujem od teba aby si ho postrážil," poviem, keď si sadnem za stôl.
,,Ach no fajn, urobím to."
,,Len tak?" začudujem sa.
,,Ber to tak že to máš na dlh," uškrnie sa.
,,Dobre," kývnem mu na to.
,,Nekývaj tu ako oslík a radšej mi ho ukáž." Postavím sa z kresla a zamierim do izby kde leží.
,,Hmm...fajn tak sa uvidíme...Maj sa." Vybehne von dverami a už ho neni.

Otvorím oči a zistím, že neležím vo vlastnej posteli. Posadím sa a v kresle uvidím niekoho spať. Spomeniem si na minulú noc a zachvejem sa strachom. Potichu vyjdem z postele a zamierim ku dverám. Zrazu ma niekto chytí za ruku. Otočím sa a uvidím toho z kresla. Znovu sa začnem chvieť.
,,Čo odo mňa chcete?" poviem so strachom v hlase. Chlap ma pustí a podstúpi odo mňa.
,,Nič," povie akoby nič.
,,Tak prečo som tu?"
,,Lebo si mi odpadol rovno do náručia a ja neviem kde bývaš," usmeje sa na mňa.
,,Aha...a kde mám veci?"
,, Už sa nesú," ukáže ku dverám, ktoré sa otvoria v nich stojí chlap s mojimi vecami. Chlap oproti mne ich vezme a pošle ho preč. Keď odíde podá mi ich.
,,Um. .ďakujem," zamumlem.
,,Mám ťa obliecť?"
,,N- nie." Sčerveniem až po korienky vlasov.
,,Tak fajn počkám ťa von." A odíde. Rýchlo na seba nahádžem veci a vídem von kde ma už čaká.
,,Ideme?"
,,K-kam?" ja s ním nikam nejdem.
,,Odvediem ťa domov." Pohne sa smerom ku schodisku a ja ho nasledujem. Vonku otvorí dvere na jednom z dvoch áut.
,,Nasadať." Z veľkým sebazaprením tam nasadnem.
,,Kde to vlastne bývaš?" Nadiktujem mu adresu a vyrazíme. Celú cestu som ako na ihlách ale keď zastane pred našim domom odľahne mi. Ale nie tak úplne. Ešte tu je otec.
,,Ďakujem," poviem keď vystúpim.
,,Není zač a nabudúce sa netúlaj." Nasadne do auta a je preč. Medzi dverami ma privíta facka.
,,Ty máš jediné šťastie, že musím ísť preč inak by som ťa stĺkol ako hada. Veď počkaj večer," kričí otec kým sa obúva. Potom už len vidím ako zatvára dvere. Výndem hore do svojej izby a čakám na večer.
Od učenia ma vytrhne zabuchnutie dverí. Otec je doma. Vyskočím zo stoličky a schúlim sa pod oknom. Onedlho sa otvoria dvere na mojej izbe a dnu vstúpi otec s remeňom v ruke.
,,Ja ťa naučím poslušnosti, ta spratek," zahučí a zaženie sa po mne remeňom. Vždy mieril presne a inak to tomu neni ani teraz. Byč mi dopadne na chrbát a potom už všade aj na tvár.
Keď skončí, jediné čo cítim je bolesť. Zavriem oči a nechám sa uniesť do bezvedomie.
Zobudí ma jemný dotyk na vlasoch. Otvorím oči a uvidím toho chlapa z rána.
,,Čo tu robíte," zachripím?
,,Tíško...dostanem ťa odtiaľto," zašepká.
,,A Ako? On ma nepustí," usmejem sa smutne.
,,Neboj." Zodvihne ma a so mnou v náručí vyskočí von oknom.

Nemá chybu

10. března 2012 v 20:22 Úvahy života

a že baby sa nevedia nesrať kôli vydeohre XD

Dokonalý svet

10. března 2012 v 14:03 Jednorazovky
Tak a je tu prvé yaoi na tomto blogu. Rozhodla som sa, že HP FF nechám tak a miesto toho sem dám yaoi kapitolovku ktorá je v štádiu písanie prvej kapitoly. Tu je zatiaľ jednorázovka....berte to prosím s rezervou je to moja prvá yaoi poviedka:

Celý šťastný som vyskočil z lavice a trielil von z triedy, keď na mňa zavolá učiteľ. A tým je všetko v háji.
,,Áno sensei?" Takami- sensei. Už len keď si na neho spomeniem ujde mi srdce. Pod nos mi strčí nejaký papier. Keď sa pozriem lepšie, uvidím svoju písomku z matiky na ktorej svieti krásna červená peťka. Zazu zistím že sa nepozerám na papier ale na jeho tvár, ktorá je nejak moc pri tej mojej.
,,Keby si nebol taký mladý," zašepká. ,,ale čo, ty to nikomu nepovieš, však?" Dá mi ruku okolo pása a pritiahne ma bližšie. Ústami mi prejde po krku a mne sa zasekne dych v krku.
,,Sensei?"
,,Nepáči sa ti to?" uškrnie sa. Nič nepoviem lebo sa mi dravo prisaje na pery. Takú dotieravú pusu som ešte nezažil.
,,Chcem ťa," zachraptí. Na moju reakciu nečaká a otočí ma čelom ku katedre. Jeho ruky mi začnú rozopínať gombíky na košeli až ju zo mňa stiahne. Potiahne ma za bradavku až si musím zahryznúť do pery. Evidentne si to nevšimne a pokračuje ďalej. Je síce hrubý ale ja ho chcem. Rozopne mi nohavice a aj s boxerkami stiahne ku kolenám. Naraz do mňa prenikne a začne prirážať. Zahryzne mi do pleca a čím bližšie je ku vrcholu tým silnejšie ho stíska. Ešte chvíľu priráža a potom vyvrcholí. Chvíľu sa nehýbe a potom zo mňa vykĺzne.
,,Bol si dobrý, krpec." Jeho slová ma bodnú presne do srdca. Rýchlo sa utriem a vyparím sa ako para pod hrncom.
Doma sa chovám akoby nič lebo keby nie, skončím veľmi zle. Nie pre to že som gey, ale preto, lebo som to robil s učiteľom.
Na druhý deň sa do školy priam plazím. Na poslednej hodine si v zošite nájdem odkaz že sa mám zastaviť po vyučovaní u neho v kabinete. Celú hodinu pozerám von oknom a keď zazvoní idem do kabinetu. Chcem zaklopať, ale von výnde učiteľ. Zastanem na prahu.
,,Usui, poď sem." Urobím ako povie a hneď skončím na stole s jeho rukou v nohaviciach. Rýchlo mi ich rozopne, stiahne dole a roztiahne mi nohy. Naraz do mňa vnikne a začne prirážať. Znovu cítim bolesť. Keď skončím, zmiznem.

Jun(Takami- sensei):
Ten chalan je perfektný. Viem že by som to nemal robiť ale nemôžem si pomôcť. Neviem prečo, ale keď odo mňa odchádza pichne ma pri srdci. Žeby láska? Nad tou predstavou pokrútim hlavou. Usui je hračka s ktorou sa dobre hrá.
Aj jeho rodičia si všimli že sa v matike zhoršil a tak mu u mňa dohodli doučovanie. Ale miesto nudných vzorcov ho riadne pretiahnem.
,,Ale no tak," zafňuká vedľa mňa Joshimi. Ďalší môj žiak do postele.
,,Nie a už vypadni," zavrčím na neho.
,,Čo?"
,,Padaj." Ach ten chalan je neskutočne otravný. Z ublíženým pohľadom sa zdvihne a zmizne. O pól hodiny mi zazvoní zvonček. Zodvihnem sa a idem otvoriť. Pred dverami je Usui. Počkám kým sa vyzuje a zhodím ho na gauč. Už mi to začalo s ním chýbať. Otravné gombíky na košeli jednoducho roztrhnem a košeľu z neho zorvem. Zubami ho potiahnem za bradavku. Rýchlo mu rozopnem nohavice a preniknem do neho. Začnem prirážať až vyvrcholím. Unavene sa na neho zvalím. Je príjemné mať niekoho stálejšieho na sex.
Zodvihnem sa a zamierim do kúpeľne. Mám v pláne si to s ním znovu rozdať. Pustím vodu a otočím ho ku stene. To čo uvidím na jeho lopatke ma zarazí. Má tam dvoch prepletených hadov. To znamená že mi patrí a že.....že ma miluje. To nie.. len to nie.
,,Deje sa niečo?" otočí ku mne hlavu.
,,Nie." Rýchlo ho umyjem.
,,Zostaň dnes tu," navrhnem mu. Vďačne kývne. Po tomto s ním nemôžem spávať len tak.
,,Prečo si mi to nepovedal?" opýtam sa ho večer.
,,Nepovedal čo?" otočí sa na mňa prekvapene.
,,Tak inak. Kedy si sa do mňa zamiloval?" poviem priamo.
,,Ja....asi keď som prestúpil," prizná. Ako som mohol byť tak slepí?
,,Asi by som mal ísť preč ," vypadne z neho ešte.
,,Nie nechoď." Chytím ho za ruku a posadím si ho na kolená.
,,Vieš Usui, asi som sa do teba tiež zamiloval." Zrazu ho mám tak blízko. Opatrne ho pobozkám.
,,Veríš mi?" Nesmelo kývne. Na jeho ramene si všimnem nepeknú modrinu.
,,Počkaj, niečo ti na to dám." Z kúpeľne vezmem masť a opatrne mu to natriem.
,,Poď spať." Ľahnem si a Usui sa mi stúli do náručia. Až teraz je svet dokonalý.

Bez jedla? Nikdy

4. března 2012 v 17:34 Crazy Cats(total nečinné)
A je tu 1. kapitola. Snáď sa bude páčiť:

Bolo osem hodín ráno a naši hrdinovia sa práve zobúdzali.
,,Mňau, dobré ráno všetci," zapriala Jin a pohodlne sa pretiahla.
,,Breee," zívol Voo-Doo. Ostatný odzdravili a už pelešili do jedálne ku svojím miskám.
,,Kde je jedlo?" začudoval sa Crazy.
,,A kde je teta?" mňoukol Voos.
,,Nikde ju nevidím," zalamentoval Mňau.
,,Poďme to tu preskúmať," navrhol Crazy.
,,Ale mne sa nechce," prskla Jin .,,Je ráno, práve som vstala. Nechce sa mi tu pobehovať."
,,Ak chceš dnes jesť, nemáš na výber," odvrkol jej Voos. Niekedy mu fakt liezla na nervy.
,,Tak fain," privolila na koniec.
A tak sa vydali na prieskum bytu. Nikde však svoju majiteľku nenašli.
,,Kde môže byť?" zamňoukal Clever. Ani jeho mozog nemohol vyriešiť túto záhadu.
,,Toto je dilema aj na teba, čo Clever?" začal sa rehotať Crazy.
,,Ach, aká som hladná," zafňukala Jin.
,,Však aj ja, Jin. Musíme nájsť niečo na jedenie."
,,Myslím že teta necháva niečo tam hore," ukázal Clever hore na skrinku.
,,Ale ako sa tam dostaneme," opýtal sa Voos.
,,Máš tlapi tak ich využi," uchechtol sa Mňau a už skáksal na kuchynskú linku.
,,Ahá." Crazyskočil za ním a Jin, , Clever a Voo- Doo ich nasledovali.
,,Aj tak je to moc vysoko," zaplakala Jin.
,,Ale prosím ťa, pozeraj," chvastal sa Crazy. Postavil sa na zadné a prednými nohami sa zachytil skrinky. Ako padal do zadu, skrinka sa otvorila.
,,Aha tam hore je niečo," zahlásil Mňau.
,,Podľa pachu to budú naše granule," zavetril Voos.
,,Juchuuu," zvýskla Jin. Otázka však bola....
,,Ako sa k nej dostaneme?" opýtal sa Clever.
,, Asi nejak takto," odpovedal mu Mňau a už skákal hore na poličku. Keď pristával prevrhol krabicu a jej obsah sa visipal do poličky.
,,Chytajte," zakričal na ostatných a začal sypať jedlo dole. On sám sa najedol hore.