Ako snívam ja na Blog.cz

Tak a je to. Táto kapitolovka je POZASTAVENÁ. Nehovorím, že sem nebudú pribúdať kapitoly ale momentálne som sa sekla na mŕtvom bode akže z toho nič nebude. Ostatné pokračujú tak, ako doteraz.

Tak tu je venované Lafix ku narodeninám :*

Počas svojho mizerného života som videl už veľa vojen a ešte viac mŕtvych. Je to veľmi pochmúrne byť anjel prevádzajúci mŕtvych. Síce sídlim v nebi, ale moje krídla sú čierne. Len vďaka tomu môžem vkročiť na miesta vrážd a vojen. Neviem, prečo práve mne prischla táto funkcia, ale snažím sa.

,,Heeej, na čo zase pozeráš?" ozve sa za mnou detský hlások. Otočím sa a uvidím Ezel, anjela nevinnosti a čistoty. Samozrejme má krídla, ale aj mačacie ušká a chvostík. Zvláštne.

,,No tak odpovieš mi, Senri?" roztomilo nafúkne líčka.

,,Ale len tak pozorujem svet. Zatiaľ nikto neumrel, takže to je dobré," usmejem sa na ňu.

,,Nie, ty nie si v poriadku a to už pár storočí," zamračí sa na mňa.

,,Kam tým mieriš?" pozriem na neho. Je pravda, že moje nervy nie sú také ako na začiatku, ale to už nie sú žiadne.

,,Pozri sa na seba. Vyzeráš, ako by si sa s niekým pobil, alebo horšie." Tento anjel toho o bitkách veľa nevie, ale nechám ho v tom, že tak vyzerám.

,,Keď povieš. Inak oznám Michalovi, že letím na zem. Idem sa trochu zregenerovať." Viem, že je to čudná dovolenka, ale mne to tam hore už lezie na nervy.

Dopadnem na rovné nohy, schovám krídla a idem ku svojmu domu. Neraz som tu musel ostať dlhšie a sledovať svoju obeť. A tak som si kúpil menší domček na samote. Otvorím dvere a ovalia ma kúdole prachu. Je vidno, že tu už dlho nikto nebol. Brrr. Zavriem za sebou a pustím sa do upratovania. Záchod a kúpeľňa sú na tom najhoršie. Toľko pavúkov pohromade som už dlho nevidel. Upratovanie my zaberie celý deň. Večer nie som ani veľmi unavený, tak idem vybiť baterky do najbližšieho podniku. Sadnem si ku baru a objednám si jednu kolu s rumom. Môj pohľad zablúdi k jednému čiernovlasému chalanovi. Pri ňom sedí partia asi piatich ďalších a jeden ho bozkáva. Ostatní sa len uškŕňajú. Ten, čo ho bozkáva, nevyzerá, že by s ním mal dobré úmysly.

,,Ten čiernovlasý je Akio a ten modrovlasý je Zen," oznámi mi barman. Tak Akio? Pekné meno. Keď odchádzajú, nepozorovane sa vydám za nimi. Akio vyzerá byť riadne pripitý, ale banda okolo neho je na tom o niečo lepšie. Vedú ho do nejakej uličky, ale on si to evidentne nevšimne. Prikrčím sa za rohom a pozorujem, čo sa bude diať.

Akio si evidentne nevšimne, kam ho zaviedli. Zo sna však precitne, keď ho ten Zen hodí o stenu a zahlási niečo v tom zmysle, že sa s ním môžu hrať. Ostatní sa uškrnú a začnú mu strhávať oblečenie. A stačilo, jeho previesť nechcem. Vbehnem do deja a dvoch od neho odtrhnem. Ostatní sa na mňa vrhnú. Ľahko ich zložím na zem a pozriem sa na toho čo ho bozkával v klube.

,,Pusti ho," zavrčím.

,,A prečo by som mal. Pcháš nos tam kam by si nemal."

,,To ja robím veľmi rád," uškrniem sa a namierim na neho zbraň. Zen si pred seba pritiahne Akia, mysliac si, že mu to pomôže. Strela z tejto zbrane zasiahne iba jeho, ale Akia nie.

Namierim na jeho plece. Akio vyvalí oči.

,,To neurobíš," povie sebaisto.

,,Ale áno." Stlačím spúšť. Akio zavrie oči zmierený so smrťou, ktorá sa nedostaví. Prestrelím Zenovi rameno, ale Akia sa strela nedotkne. Zen ho so zaskučaním pustí a poodstúpi od neho.

,,Ty bastard," zaskučí. Rozbehne sa preč a tá banda blbcov za ním. Akio na mňa vyvaľuje oči.

,,Neboj sa ma. Neublížim ti." Pomaly sa ku nemu priblížim. Vyzerá strašne unavene. Strela musela oňuchať jeho energiu a to tak, že ju z neho musela trochu vytiahnuť. Nuž, v jeho prípade to muselo byť dosť. Pomaly sa mu zatvoria oči a omdlie mi do náručia. Odnesiem ho ku sebe do bytu, kde ho uložím do postele. Sám si usteliem na gauči.

Akio:

Ráno sa zobudím v cudzej posteli. Pamätám sa, že som bol so svojím priateľom v nejakom klube a pridali sa k nám aj jeho kamaráti. Matne si pamätám, že ma ťahal niekam do nejakej uličky a výstrel. Potom som omdlel a zobudil sa až teraz.

Vyhrabem sa z postele a zistím, že mám na sebe niečie tepláky a tričko. Potichu otvorím dvere a vyjdem na chodbu. Zídem dolu schodmi a dostanem sa do veľkej obývačky. Na gauči uvidím ryšavého chalana. Kľaknem si ku nemu a opatrne sa dotknem jeho tváre. Niečo ma na ňom fascinuje. Z oparu ma vytrhnú jeho otvorené oči. Sú tak krásne čierne.

,,Ach, pre-páč," vykoktám a podstúpim od neho. Posadí sa na posteli a pozrie na mňa. Čo odo mňa chce? Možno poďakovanie, napadne mi.

,,Ja....ďakujem ti." I keď neviem, za čo mu ďakujem, lebo si poriadne nespomínam, čo sa včera stalo.

,,Nie je zač," usmeje sa. Má naozaj krásny úsmev. Nie je možné, aby niekto ako on, bol človek. Je taký krásny.

,,Ako sa vlastne voláš?" vypadne zo mňa.

,,Som Senri," odpovie mi.

,,A ty si?"

,,Akio."

,,Máš pekné meno. Si hladný, Akio?" Skôr, ako niečo poviem, mi zaškvŕka v bruchu, akoby som nejedol tri dni.

,,To beriem ako áno." Vezme ma za ruku a usadí ku stolu a začne robiť raňajky. Cítim sa trápne, keď tu len tak sedím.

,,Môžem ti nejako pomôcť?" opýtam sa. Je mi nepríjemné len tak sedieť.

,,Prestri ,prosím, stôl. Príbory sú v prvom zľava." Pozriem mu cez plece, čo varí. Keď zistím, že praženicu, vyberiem dve vidličky a pečivo. Senri na stôl položí dva taniere s praženicou. Usadíme sa za stôl a pustíme sa do raňajok. Keď dojeme, umyjem taniere.

,,Um Senri? Čo sa to stalo včera? Ja si to fakt nepamätám." Je mi trápne priznať to.

,,Myslím, že si sa pripil a tvoj nadržaný kamoš ťa chcel pretiahnuť a ja som ťa odtiaľ nejako dostal. To je všetko."

,,Aha. Tuším by som už mal ísť," nadhodím.

,,Dobre, nebudem ťa tu držať," odpovie mi. Vybehnem hore do izby, kde si na seba natiahnem svoje veci a idem preč.

,,Tak....ahoj," poviem pri dverách. Senri sa asi lúči inak ako ostatní. Príde ku mne a pobozká ma. Vyvalím oči, ale na viac sa nezmôžem.

,,Dúfam, že sa ešte uvidíme." Vystrčí ma z dverí a zatresne mi pred nosom. To čo bolo?

Senri:

Tú pusu som si odpustiť nemohol. Jednoducho ma jeho pery strašne lákali. Sadnem si na gauč a siahnem si na ne. Jeho chuť cítim stále.

Podvečer sa idem prejsť do mesta. Byť celý deň zavretý dnu mi nerobí dobre. Ako si tak kráčam po meste, uvidím Akia.... a toho jeho frajera, tuším, že sa volal Zen. Drží Akia za predlaktie a na líci sa Akiovi rysuje hnusná modrina. Niekam ho ťahá. Prídem ku ním bližšie.

,,Pusti ho," zavrčím na Zena. Zastane a otočí sa na mňa. Akia nepustí.

,,Čo chceš?" Vidím, že rameno má obviazané. Chytím Akia za plece a potiahnem ho ku sebe. Mám väčšiu silu ako on, tak si Akia ľahko pritiahnem ku sebe.

,,Daj ho späť," zavrieska na mňa Zen.

,,Nedám ti ho. Ty si niekoho ako on nezaslúžiš," zavrčím. ,,A upozorňujem ťa. Ešte raz sa ku nemu priblížiš a skončíš horšie ako s obviazaným ramenom." Akia vezmem za zápästie a ťahám ho ku sebe.

,,Nechaj ma," zavreští na mňa. Nevšímam si ho. Zatresnem za sebou dvere od domu a pritisnem ho ku dverám aby mi nemohol utiecť.

,,Nenechám ťa. Už nikdy ťa nepustím ku nemu." Pozriem mu do očí. ,,Prečo si išiel za ním?" Chvíľu je ticho.

,,Nemal som kam ísť. On bol jediný človek, čo bol ochotný ma nechať niekde bývať," zafňuká. Opriem si čelo o jeho.

,,Mal si mi to povedať. Nechal by som ťa tu."

,,Nechcel som, aby si ma ľutoval," zašepká. Pomaly sa priblížim ku jeho perám. Nechám ho, nech ma pobozká sám. Je to krásny pocit cítiť jeho pery na svojich. Vpustí ma dnu a ja konečne môžem prepliesť naše jazyky. Dokonalý pocit.

,,Môžem ti niečo ukázať?" opýtam sa. Kývne. Pomaly začnem vystierať svoje čierne krídla. Vyvalí oči.

,,Ty si anjel?" opýta sa po počiatočnom šoku.

,,Tak nejako. Som anjel Padlých," odpoviem. Opatrne sa dotkne mojich krídiel.

,,Nie sú z porcelánu," zasmejem sa.

,,Sú nádherné," vydýchne.

,,Ďakujem. Si prvý, ktorý mi to povedal."

,,Nemožné. Takú nádheru nejde prehliadnuť." Pohladím ho po tváričke.

,,Ty si nádherný," zašepkám a znovu nás spojím v bozku večnosti.

Taakže. V tejto rubriek budú jednorázove poviekdy o rôznich anieloch. Tak ja letím paa

Tak jo. Mama má fázu že je jej jedno čo sa so mnou deje a to zanmená, že môžem ísť na PC. Nie je to bohviečo neviek kedy jej zase rupne nerv takže to bude všeliaké. Tak ja idem makať ka prvej kapči paa.....a držte palčeky. :D

Ľudia, vyskitol sa problém menom zaracha. Moja milovaná mama mi dala zaracha na PC. To jest......žiadné poviedky ani nič podobné. Neviem kedy ju to prejde takže neviem či by som to tu nemala pozastaviť. Uvidíme.....tak pa a držte palce.

Venované Frux♥ a Rhey♥

Pritisnem sa ku telu vedľa seba. Neviem kto je to ale inštinktívne mu verím. Predo mnou stoja ľudia a chcú ma zabiť. Vlastne nie, nie sú to ľudia. Sú to démoni.

,,Zabite ho," zasyčí muž s temným pohľadom upreným na mňa. Ten za mnou ma stiahne za seba a vrhne sa do boja s nimi. Sú v presile a on nemá šancu. Onedlho padá na zem s dýkou v bruchu.

,,Tak nabudúce," uškrnie sa ich veliteľ a zmiznú. Až teraz mi svitne kto to predo mnou leží. Yoshimi. Môj milovaný Yoshimi. Ten ktorému som sľúbil všetko. Rozbehnem sa ku nemu a snažím sa zastaviť krvácanie.

,,Nechaj to tak. Nemá to zmysel," zachraptí a ruku mu dá preč.

,,Nie. Pre teba má všetko význam." Snažím sa vytrhnúť mu ruku ale drží ju pevno. A nepustí ju ani keď naposledy vydýchne.

,,Nieeeeeeeeeeeeeeee." S výkrikom sa zobudím. V očiach má štípu slzy. Vykotúľam sa z postele a idem urobiť rannú hygienu. Oblečiem sa, zbalím veci a utekám do školy. Cestou ma stále máta ten sen. Pred školou ma už čaká Yoshimi.

,,Ahoj," pozdravím ho.

,,Hoj. Niečo sa stalo?" opýta sa. Sakra, ten mi vidí do žalúdku.

,,Nie, nič," usmejem sa.

,,Klameš." Zamračí sa ale. ,,Fajn, však ty mi to raz povieš. Poď lebo prídeme neskoro." Chytí ma za ruku a ideme do triedy. Nerád mu klamem ale nechcem mu pridávať ďalšie starosti. Už beztak ich má až moc. Za tie tri dni od kedy mi povedal že je démon na nás zaútočili.

Hodinu sa snažím pretrpieť tý, že pozerám von oknom. Vždy to účinkovalo a inak tomu neni ani teraz. Cez prestávku sa na Yoshimiho nalepia všetky baby z triedy. Chudák. Radšej ma vezme za ruku a ťahá na strachu.

,,Raz z nich umriem," zasmeje sa. Sadnem si vedľa neho a pozorujem obláčiky.

,,Povieš mi to?" opýta sa náhle.

,,A čo?" robím blbého. Nechcem ho zaťažovať.

,,Ty vieš čo. Čo sa stalo?"

,,Prečo by sa niečo malo stať?" opýtam sa. Naozaj mi vidí až do žalúdku?

,,Lebo sa tak tváriš." Chvíľu sme ticho.

,,To len preto lebo sa mi snívala jedna prkotina. Nič vážne." Vyčarujem nie moc presvedčivý úsmev.

,,Aký sen? O čom?" Na tvári sa mu zjavy vystrašený výraz.

,,Nechaj to tak. To nie je nič podstatné. Bol to len sen."

,,Nenechám, teraz už nie. Uvedom si, že sny majú vo svete démonov veľký význam."

,,Dobre," poviem nakoniec. ,,V sne som ťa najprv nepoznal ale inštinkty mi hovorili, že ti môžem veriť. Oproti nám stáli nejaký démoni. Zaútočili na teba ale nedokázal si sa ubrániť a zabili ťa." Počas rozprávania cítim slzy kotúľať sa mi po lícach.

,,Neboj, nič také sa nestane," povie ukľudňujúco a zovrie ma v náručí. Pritisnem sa ku nemu a nasajem jeho vôňu ktorá je taká ukľudňujúca. Z objatia ma pustí až keď zvoní. Celú školu musíme pretrpieť a potom ideme ku nám domov.

,,Ahoj, som doma," zakričím. Otec akurát schádza dole.

,,Ahoj," pozdarvý ma a pozrie na Yoshimiho vedľa mňa.

,,Oci, toto je môj priateľ Yoshimi. Yoshimi, toto je môj otec Saito," predstavím ich. Pozdravia sa, podajú si ruky a ideme hore. Usadíme sa na posteli a začneme rozoberať úlohy. Kde tu sa mihnú kradmé dotyky či už odo mňa alebo od neho.

,,Nezahráme si niečo?" nadhodím, keď máme hotovo.

,,Fajn," kývne. Vstanem, že idem zobrať nejaké hry ale Yoshimi nemá záujem niečo hrať. Zhodí ma späť na posteľ a začne štekliť až mi tečú slzy.

,,Ne-nechaj," vykokcem pomedzi smiech.

,,To máš za to že si mi to nechcel povedať," zaškerí sa a šteklí ma ďalej.

,,Ja už ti bu- budem ho-hovoriť všetko." Zrazu prestane a pretočí ma pod seba.

,,Sľubuješ?"

,,,Sľubujem." Skloní sa ku mne a nežne ma pobozká. Hneď sa ku nemu pripojím. Z jemného bozku sa stane bozk plná vášne. Ucítim Yoshimiho ruku pod svoji trikom.

,,Prestaň." Odsuniem ho od seba.

,,Máš smolu," zavrčí a triko roztrhne.

,,šibe ti? Pusti ma," zavreštím. Nevšíma si ma a pokračuje ďalej. Vrtím sa ale mi to nič platné.

,,To bolí," zaskučím.

,,Drž hubu." Odtrhne sa od môjho krku a vlepí mi facku. Až teraz si všimnem, že jeho oči sú červené.

,,Yoshimi.......toto nie si ty. Prosím pusti ma." Na jeho tvárz sa zjavy hnusný úškrn.

,,Práve toto som ja."

,,Nie, nie si. Nikdy by si na mňa nevztiahol ruku. Ja to viem." Cítim ako mi puchne líce.

,,Čo ty o mne vieš?"

,,Viem, že si fajn chalan ktorý ma má rád. A že ja mám rád teba." Červená z jeho očí zmizne, nahradí ju sitá fialová. Aj úškrn zmizne a miesto neho príde nevýslovne prekvapenie.

,,Jun........prepáč strašne ma to mrzí," začne sa ospravedlňovať.

,,Ššš.... to je v poriadku. Nevedel si čo robíš," usmejem sa pritiahnem si ho na seba. Potrebujem ho cítiť.

,,Nemal som...."

,,Nechaj to odisť. Nebol si to ty....už mi neublížiš," šepkám mu do vlasov. Zodvihne sa nado mňa.

,,Si si tým istý?"

,,Som," poviem odhodlane. Prejde mi po napuchnutom líci.

,,Idem si na to dať ľad." Postavím sa a odídem do kuchyne kde si z chladničky vytiahnem ľad a priložím si ho na líce. Znovu idem do izby. Tam nájdem sedieť Yoshimiho na posteli s hlavou v dlaniach. Potichu si sadnem na zem pred neho a objímem ho.

,,Netráp sa tým," zašepkám. Je to celé naopak ale čo. Veď donedávna som ani nevedel, že existujú démoni. Svet je naozaj divný.

A je tu po dlhej dobe nová kapitola. Užite si to a za ten koniec ma nezabite....

Unavene otvorím oči.

,,Dobré ráno," privíta ma príjemný hlas do nového dňa.

,,Aj tebe," usmejem sa a položím si hlavu tak, aby som na neho videl.

,,Zostaneš tu dnes?" opýtam sa s nádejou.

,,Dnes som ťa chcel zobrať niekam von, čo ty na to?" Rozžiaria sa mi oči.

,,Budem rád," odpoviem nadšene. ,,Ale najprv sa naraňajkujeme," zabručím. S tým škvŕkajúcim bruchom by som ďaleko nedošiel. Vyhrabem sa z postele a zamierim si to ku skrini. Až po chvíli si uvedomím že z postele som vyšiel nahý.

,,Strašne ti to takto sluší," ozve sa z postele. Sčerveniem ešte viac a rýchlo na seba hodím veci.

,,A ty sa tiež obleč," zavelím, keď vidím že aj on je nahý. To kedy sme stihli? Spolu zídeme dole na raňajky kde už sa n na nás usmievajú mama so Saitom.

Joshigo:

Po raňajkách umyjeme riady a ideme sa obliecť. Som ku nemu otočený chrbtom ale cez plece ho pozorujem. Keď má na sebe len nohavice objímem ho zozadu.

,,Hej, čo robíš?" Vyľakane vypískne.

,,Nič, len ta objímam," Usmejem sa a obliznem mu uško.

,,Že nič," odfrkne si, ale neprotestuje ani sa nebráni. Ožužlem mu uško a zídem na krk. Nerien vydá nezrozumiteľný zvuk.

,,No poď, lebo sa odtiaľto nedostaneme," poviem odo dverí. Nerien po mne strelí vražedným pohľadom. Hodí na seba tričko a ruka v ruke sa odoberieme von. Beháme po meste, občas si kúpime niečo sladké a tak. Až keď sa zotmie ideme na miesto určenia.

,,Ja cez ten les nejdem," pípne Nerien keď ho dovediem pred tmavý les.

,,Neboj, budem pri tebe," poviem s úsmevom.

,,Ale ja sa tmy bojím," pozrie na mňa ustrašene. Natiahnem ku nemu ruku.

,,Veríš mi?" Chvíľu váha. Nakoniec mi ruku podá.

,,Vždy." Vtiahnem si ho do náručia a pobozkám ho.

,,Tak ideme." Ruku mu dám okolo pliec a pomaly ho vediem lesom. Cítim ako mi tuhne pod rukami.

,,Neboj sa, nič sa ti nestane. Som tu s tebou," šepkám mu do ucha celú cestu utešujúce slovíčka. Zrýchlim chôdzu a ku koncu skoro bežíme.

,,Sme tu," zašepkám mu do vlasov keď stojíme na okraji lesa, teraz už lúky, s krásnym výhľadom na zapadajúce slnko. Nerien otočí hlavu od môjho krku a oči sa mu rozžiaria.

,,Je tu tak krásne," vydýchne fascinovane.

,,Som rád, že sa ti tu páči." Pohladím ho po hlave a sledujem ho ako ide ku okraju. Roztiahne ruky a zakloní hlavu. Ten pohľad je pre bohov. Tak krásny, tak slobodný od všetkých problémov a bolestí. Toto je Nerien ktorého tak veľmi milujem. Ešte chvíľu ho pozorujem. Keď ma už veľmi pália prsty prídem ku nemu a zozadu ho objímem. Hlavu zakloní ešte viac a pobozká ma. Rád sa do toho zapojím. Túto chvíľu si chcem navždy pamätať. Chcem si zapamätať jeho krásne vláčne telo a sladké pery.

,,Milujem ťa," zašepkám.

,,Aj ja ťa milujem," odpovie mi. Vtedy mám raj na zemi. Nič mi nechýba ku dokonalosti. Znovu spojím naše pery. Z neba nás však onedlho vytrhne uštipačný hlas.

,,Ale, ale. Koho to ja ešte neuvidím?" Ten hlas mi je hneď známi. Prudko sa otočím a Neriena si tlačím za seba.

,,Čo tu chceš?" opýtam sa Jira. Ten had mi lezie krkom už pár tisícročí.

,,Čo myslíš? To decko čo sa ti krčí za chrbtom." Jeho úškrn hovorí za všetko.

,,Nikdy ti ho nedám," zavrčím naštvane. On mi tu nechýbal.

,,Tak potom uhorí vo večných plameňoch ako každý minulý život." V ruke sa mu objavy ohnivá guľa.

,,Nikdy viac." Vrhnem po ňom vlnu energie. Len tak, tak sa uhne a vrhne po nás ďalšiu ohnivú guľu. Vezmem Neriena a uhnem. Som rýchly ale aj oslabený Nerienom. Musím to ukončiť.

,,No tak, daj mi ho. Buď bude môj alebo ničí." Aký si je istý. Uškrniem sa. Na mňa nemá. Ä

,,Teraz sa nemrv," zašepkám Nerienovi do ucha. Ten ´ťažko prikývne. Pomaly cúvame ku kraju.

,,Dnes už nezhorí," uškrniem sa Jirovi do ksichtu a skočím.

Tak tu je jednorázovka...síce je krátka ale u nás je strašné teplo tak sa mi prehrieva mozgovňa. Aspoň toto a uvidíme kedy dojsú aj diely.....užite si to :

Pozriem na seba do zrkadla. Čierne vlasy len tak rozhodené pod plecia, čierno červený korzet perfektne upravený a nie veľmi stiahnutý. Jediné, čo ma halí tam dole sú modro čierne tangá. I keď tie skôr odhaľujú ako zahaľujú. Obuté mám čierne čižmy na opätku pod kolená. Ako tak na seba pozerám, zistím, že mi niečo chýba. Chvíľu nemôžem prísť na to čo to je, ale potom mi to dôjde. Sú to mačacie uši. Bez nich by to nebolo Mačiatko, ako mi tu všetci hovoria. Schmatnem uši a nasadím si ich. Znovu sa na seba pozriem do zrkadla. Teraz je to perfektné. Zídem dole kde už je zábava v plnom prúde. Okolo mňa prejde pár zákazníkov aj s hračkami. Aj ja som jedným z hračiek. Postavím sa na stupienok a čakám kto si ma dnes večer vyberie. Rozhliadam sa po bare a hodnotím zákazníkov. Zrak mi padne na jednu známu tvár. Vyvalím oči a skoro spadnem zo stupienka. Ale len skoro. Keď ma uvidí on, usmeje sa a ide ku šéfovi. Chvíľu sa s ním o niečom baví a potom zamieri ku mne. Chvíľu na mňa pozerá a keď si povie, že mu to nestačí vezme ma za ruku a stiahne si ma do náručia. Neprotestujem, ale toto sa nerobí. Páni hračky väčšinou za niečo ťahajú .Odnesie ma do jednej z izieb a tam jemne položí na posteľ.

,,Ani sa ma nespýtaš čo tu robím?" opýta sa tesne pri mojom uchu.

,,Ja to predsa viem. Prišiel si si užiť," odpoviem možno pravdivo.

,,Možno, ale na to tu je predsa spústa iných, no nie? Ja som sem prišiel za tebou." Skameniem.

,,Prečo by som ti mal veriť?" opýtam sa nedôverčivo.

,,Lebo to tak je." Jemne ma pobozká a začne mi vyzliekať korzet.

,,Alex," zavzdychá keď ho začnem bozkávať na krk. Okrem šéfa je on jediný človek čo vie moje pravé meno. On bol môj prvý v tomto bodreli a prvý celkovo. A on akoby to vtedy tušil. Bol na mňa nežný a skoro vôbec mi neublížil. Začal za mnou chodiť každú noc a dával mi nepoznanú rozkoš. Ale potom neprišiel A neprišiel ďalšie tri roky. Nechal ma samého a samého ma nechá určite aj teraz. Teraz na to však nemyslím. Užívam si tú znovu nájdenú slasť ktorú mi vie dať iba on. Pomilujeme sa niekoľko krát až do poslednej sily. Nevnímam ako odo mňa odíde.

Druhý deň sa zobudím s fantastickým pocitom. &tento pocit však onedlho vystrieda pocit poznania. Poznania toho, že včera to bola len jedna noc ktorá sa nezopakuje. Schúlim sa do klbka ale slzy neprídu. Tak si len ľahnem na chrbát a pozerám do stropu. Z rozjímania ma vyruší otvorenie dverí. Pozriem tam a uvidím jedného barmana.

,,Obleč sa a poď dole," povie smerom ku mne a zavrie za sebou. Vyhrabem sa z postele a idem sa obliecť. Oblečiem sa do normálnych riflí a trika. Vlasy nechám tak ako sú. Zídem dole kde sedí šéf a konverzuje s.......s Derrenom.(to je ten o kom bola včera večer reč :D) Postavím sa ku šéfovi a čakám čo bude.

,,Alex robím to síce nerád, ale musím ťa predať," oznámi mi šéf len tak. Vo mne vybuchne zmes pocitov. Som rád že budem s Derrenom ale naozaj neviem aký je mimo posteľ. Len skloním hlavu. Derren dá na stôl nejaký kufrík, asi s peniazmi a kývne hlavou nech idem s ním. Ochotne ho poslúchnem a o chvíľu nasadám do luxusného BMW . Cesta prebehne v tichosti, prehovorím až doma.

,,Tak teraz budem tvoja osobná kurva?" pozriem na neho. Zastane. Otočí sa ku mne a ja si ani neuvedomím ako a ocitnem sa natisnutý na stene.

,,Toto už nezopakuj," zavrčí výhražne.

,,A prečo nie? Veď je to pravda," oponujem. Jeho stisk povolí. Oprie sa o moje čelo tak, aby mi pozeral do očí.

,,Nie nie je. Je mi ľúto, že som ťa tam nechal ale nemal som na výber. Musel som odísť inak by si nažive nezostal ani ty ani ja." Neviem či mu mám veriť. Vtedy mi sľúbil, že si po mňa príde ale tie tri roky bez neho boli des.

,,Vieš že si mi strašne chýbal?" opýtam sa len tak.

,,Aj ty mne Alex........vieš vtedy v tú prvú noc som sa do teba zamiloval."

,,Tuším že aj ja do teba," usmejem sa. Jemne ma pobozká. Bozk sa zmení na záplavu vášne a slasti. Konečne mi ho nikto nikdy nevezme.

No u bety sa mi to seklo tak to sem dávam aj bez nej....takže to berte s rezervou...

Nariho už mám pár týždňov pri sebe a som za to rád. Nari si pomaly zvykol na nové prostredie ale poklonkovacieho komplexu sa nezbavil. A mám dojem že sa toho ani tak rýchlo nezbaví. Roky výchovy na ňom predsa len nechali stopy.

Z úvah ma vytrhne mrvenie pri boku. Pozriem na Nariho a začnem ho utišovať. Ani nočné mory neodišli.

,,Pane," pozrie na mňa uslzene.

,,Už je dobre, maličký." Znovu si ľahne a zaborí si hlavu do mojej hruďe. To chce zmenu prostredia, rozhodnem.

Druhý deň pozerám do výberu dovoleniek. Konečne narazím na niečo poriadne. Dvojtýždńova dovolenka na Sejšelách (je to dobre?). Natiahnem sa na gauč a zavriem oči. Snáď sa mu tam bude páčiť. Zrazu ucítim ako si na mňa niekto ľahá. Otvorím oči a uvidím Nariho spokojne ležiaceho na mne. Usmejem sa a jemne ho pohladím po chrbáte. Trochu sa mykne ale zostane ležať. Chvíľu ho len tak hladím a užívam si jeho blízkosť.

,,Nari? Čo by si povedal, keby sme išli na dovolenku?" Chvíľu je ticho.

,,To je na vás, pane," odvetí nakoniec.

,,Ale ja chcem vedieť aj tvoj názor, Nari." Ďalšia chvíľa ticha. O pár chvíľ neskôr hlavu pretočí tak, aby sa na mňa pozeral.

,,Na dovolenke som ešte nebol, ale počul som, že je to fajn," zamumle že ho skoro nepočujem.

,,Hmmm, veľmi príjemné a tebe to len prospeje."

,,Tak dobre." Znovu si položí hlavu na mňa a zavrie oči.

,,Si unavený?" opýtam sa.

,,Nie, len trochu zmetený."

,,Aha. Pomôžem ti usporiadať ak mi to dovolíš." Neodpovie mi. Jeho prítomnosť ma začne uspávať, je to tak ukľudňujúce. Nikdy som nemal niekoho od koho by som dostal jemné dotyky alebo niekoho komu by som ich mohol dať. Postupom času som si zvykol na samotu. Ale potom sa objavil Nari. Možno keby bola situácia iná a on by bol slobodný, možno vtedy by o mňa ani nezakopol. Takto som si ho ku sebe pripútal čo ma riadne škre ale som rád. Nari vyzerá, že moje dotyky sú mu príjemné. Dôkazom mi je aj to, ako sa ku mne pritisol. A uvidíme ako sa táto patália zmení na Sejšelách.(zase)

Letmý dotyk na perách ma upovedomí o tom, že som zaspal. Rozlepím oči a pozriem na Nariho. Ten ruku z mojich a zoskočí dole na kolená. Okamžite sa začne ospravedlňovať. Zoskočím z postele a pritisnem ho ku sebe.

,,To nič. Ja ti nič nespravím... naozaj." Po chvíli sa ukľudní a uslzene na mňa pozrie.

,,Naozaj?"

,,Naozaj.. tebe by som neublížil." Opatrne u prstom poutieram slzy. Zloží si hlavu na moje rameno a pomaly zaspáva. Zodvihnem ho a odnesiem do postele.

,,Spinkaj maličký, zajtra bude lepšie. Pobozkám ho do vlasov a idem dole. Cez internet zabookujem dovolenku na dva týždne pozajtra odlietame. Potom do noci robím papiere ktoré sú horšie ako mäsožravé rastliny. Pár hodín po pól noci si ľahnem ku Narimu a s ním v náručí zaspím. Ráno sa prebudím sám. Keď sa zobudím poriadne, ucítim vôňu vyprážanej slaniny a omelety. Že by Nari varil? Vyhrabem sa z pod periny a zamierim do kuchyne kde uvidím Nariho naberať na taniere.

,,Dobré ráno," ozvem sa od dverí. Malému skoro vypadne tanier z ruky.

,,Dobré ráno," odpovie mi roztrasene. Prídem ku nemu a objímem ho.

,,Ďakujem," zašepkám mu do vlasov. Sadneme si ku stolu a pustíme sa do jedla. Nari ma celú dobu sleduje. Tuším sa bojí že by mi to nechutilo. Ale to sa sekol, chutí to až moc dobre. Po raňajkách si ľahnem ku televízii a Nari leží so mnou. Z idylického dňa nás vytrhne zvonček a zmení ho na pohromu. Nevrlo sa zodvihnem a spiaceho Nariho nechám na gauči. Keď otvorím skoro spadne z nôh. Von stojí Dar. Dar je ten najväčší tupec pod slnkom a pred pár dňami som dostal upozornenie že chce môjho Nariho.

,,Čo tu chceš?" zavrčím.

,,Donieslo sa mi že máš takého malého, zlatého chalana...prišiel som sa ťa opýtať či by si mi ho nedal.," uškrnie sa.

,,Zabudni."

,,Ale, ale. Tak ty si vzpurný. Tak ja ti to poviem inak. Buď mi ho dáš alebo ti spôsobím pár problémov."

,,Rob si čo chceš ale jeho nedostaneš." Zatresnem mu dvere pred nosom a idem späť ku Narimu. Zistím, že už je hore a klepe sa.

,,Pane, nedáte ma preč?" opýta sa rozklepane. Prisadnem si ku nemu a pritiahnem si ho ku sebe.

,,Neboj, nechám si ťa tu pri sebe." Silno sa ku mne pritisne a nechce ma pustiť. Aj s ním si ľahnem a zaspím. Znovu ma zobudí zvonček a so mnou aj Nariho. Vstanem a idem otvoriť. Tento raz to nie je Dar ale kontrola.

,,Deje sa niečo?" opýtam sa. Kontrola mi neovalene vojde do domu a zamieria si to ku Narimu. Ten len vystrašene pozerá.

,,Tak počkať. Na čo ste tu?" zvýšim hlas. Kontrola sa otočí ku mne.

,,Dostali sme upovedomenie, že on," ukáže na Nariho, ,,nespolupracuje." Napadnú mi len tri písmenka. DAR. Prídem ku Narimu a pobozkám ho. Rukou mu zájdem pod triko. Ani sa nepohne. Šikovný. Odtrhnem sa od neho ale ruku nechám pod jeho tričkom.

,,Ste si istý, že vaše informácie sú správne," uškrniem sa. Do spálne si ich teda púšťať nebudem.

,,Tak fajn, asi máte pravdu." Žena z kontroly sa usmeje a odchádza. V jej úsmeve som spozoroval niečo ako by vedela, že s Narim som ešte nespal. Nepovedala na to nič. Asi fakt potrebujem dovolenku.

Takže tu je kapitola. Viem že mal byť Nariho nový život ale ten sa mi zadrhol u bety. Chudák, teraz má toho moc takže pozor!!! NIEJE TO OBETOVANÉ takže to berte z rezervou:

Po troch týždňoch dlhej cesty sme dorazili od malej dedinky.

,,Fajn tu dnes prespíme a zajtra by sme mali byť doma," zahlási Alexandras z koňa. Ja idem po štyroch ako vlk. Teraz sa zmením na človeka a on zosadne. Rýchlym krokom dôjdeme ku hostincu kde máme prespať. Alexandras objedná dve izby a jedlo s pivom. Sadneme si ku stolu a vrhneme sa na to. Poriadne jedlo sme nevideli už poriadne dlho. Popri tlačení jedla sa na neho nenápadne pozerám. Hnedé vlasy v kombinácii s čiernymi očami...zaujímavé. Dojem večeru a idem spať.

Ráno ma Alex zobudí a vyrazíme ne cestu. Asi na obed sa zastavíme najesť a trochu si oddýchnuť. Aj ten kôň vyzerá dosť uštvane.

,,Môžem sa ťa niečo opýtať," poviem s plnými ústami. Alex kývne.

,,Prečo si ma tam nenechal?" Len sa usmeje a spustí:

,,Ja som kráľa nikdy nemal rád...jeho chovanie mi bolo proste proti srsti. Ale pokiaľ som chcel uživiť seba a sestru, musel som tam ostať. Počul som o tebe ale nemal som záujem ťa hľadať."

,,Zvláštne, že ťa nenakazil svojím názorom." Pri spomienke na kráľa zavrčím.

,,Ja som s vlkom vyrastal. Sestra je vlčica," oznámi akoby nič.

,,Aha," vyrazím zo seba. Nikdy som nevidel iného vlka okrem seba. Cítim ako sa ma zmocní vzrušenie. Dojeme a znovu sa vydáme na cestu.

,,Ty si nejaký nedočkavý," zakričí na mňa Alex.

,Ešte nikdy som nevidel iného vlka, odpoviem mu v myšlienkach.

,,To fakt?" opýta sa zarazene.

,To fakt, zopakujem. Zapozorujem, že Alex skoro spadne z koňa. V duchu sa uchechtnem ale nič nepoviem.

,,Nechoď do dediny," zakričí. Nepýtam sa prečo len odbočím a bežím okolo. Alex ide za mnou. Obehneme dedinu a skončím na nejakej lúke kde stojí nejaký dom. Zastanem a pozriem na Alexa.

,,Tam bývam," poviem a popri koňovi sa vidá ku domu. Ja sa zmením na človeka a utekám za ním. Z domu sa vynorí dievča s krátkymi sivými vlasmi a hodí sa mu okolo krku. Po úvodných pozdravoch a úvitaniach sa jej pozornosť upriami na mňa. Príde ku mne bližšie a začne ma očuchávať.

,,Tak ďalší vlk, heej?" pozrie na brata potom sa znovu otočí ku mne.

,,Som Tara a ty si?" natiahne ku mne ruku.

,,Saras," odpoviem a ruku jej stisnem. Vyzerá príjemne. Alexandras nás naženie do domu, ukáže mi izbu a zavedie do kuchyne kde nás čaká jedlo.

,,Počuj, Saras, nepôjdeš dnes v noci so mnou do lesa?" opýta sa Tara.

,,Ale hej.. dnes je predsa spln," odpoviem.

,,Fajn, sme dohodnutý." Keď dojeme, Tara naženie Alexa ku potoku umyť riady. Keď uvidím jeho zmučenú tvár, rozhodnem sa, že mu pomôžem. Kľaknem si ku nemu na breh Vezmem tanier a začnem ho umývať. Keď máme hotovo, Alex ma začne špliechať.

,,Ty papek," zajačím a hrniem sa špliechať tiež. Za chvíľu sme mokrý až za ušami ale jemu to nestačí. Skočí na mňa a obaja skončíme pod vodou. Keď sa vynoríme začnem prskať.

,,Ty vyzeráš," začne sa rehotať.

,,To hovorí ten pravý," začnem sa smiať aj ja. Vylezieme z jazera a ideme sa prezliecť. Keď sa zotmie, ideme s Tarou do lesa.

,Nestrať sa, upozorní ma. Les nepoznám tak bežím za ňou. Cestou si ulovím jedného zajaca. Dobehneme na útes, odkiaľ je perfektne vidno na stádo jeleňov. Tara kývne na jedného dobre živeného. Každý ideme z jednej a skočíme na neho. Ostatné jelene sa rozutekajú ale tohto jedného odtrhneme od ostaných. Pretrhnem mu tepnu a jeleň padne mŕtvy na zem.

,Dobrá práca, zasmeje sa Tara v duchu.

,Ďakujem, Zakusnem sa do jeleňa. Tara ma napodobí a jeleň za chvíľu neni. Celú noc lezieme po lese až keď svitá vrátime sa ku domu. Tam zalezieme do perín. Vstanem až keď slnko zapadá.

,,Tara ešte spí?" opýtam sa Alexa ktorý práve je(akože papá).

,,Tá vstane až zajtra," uškrnie sa.

,,Si hladný," opýta sa ešte.

,,Nie včera som toho zjedol až, až," usmejem sa. Idem von kde si ľahnem na trávu a pozorujem oranžové oblaky. Na koniec zaspím. Prebudí ma až jemný dotyk na perách. Zbesilo otvorím oči a uvidím Alexa. Rýchlo odtiahne ruku preč.

,,Prepáč," povie a chce odíde. Nechápavo za ním pozerám. Celý deň som zamĺkli. Na otázky odpovedám jednoslovne.... Tara o mňa začne mať strach. Alexandras sa mi vyhýba kde sa dá. Ale večer si ho počkám pred jeho izbou.

,,Čo potrebuješ?" opýta sa.

,,Blbá otázka..... prečo si odišiel?"

,, Nechcel som počuť tvoje odmietnutie," povie skleslo. Prudko ho objímem.

,,Neodmietol by som ťa," zašepkám a zdvihnem ku nemu hlavu. V jeho očiach sa objavy zmätok. Stanem si na špičky a pobozkám ho.

,,Už chápeš?" opýtam sa keď sa od neho odtiahnem. Jeho zmätok vystrieda úsmev.

,,Samozrejme." Znovu si privlastní moje pery. Odnesie si ma do svojej postele kde kľudne zaspím. Na sex sa ešte necítim.. na to je ešte čas....dúfam.